Je po všetkom. Tri dni po pražskom summite akoby sa v Prahe nič nestalo. O tom, čo sa tam však v súvislosti s rozšírením aliancie prijalo naozaj, sa už krátko po jeho skončení začínajú viesť diskusie. Rozšírenie síce bolo pre Slovensko a ostatných kandidátov na vstup bodom číslo jeden, ale je otázkou, či uverejnenie zoznamu tých, čo budú pozvaní, patrilo medzi prvoradú agendu tohto jesenného summitu, alebo bolo iba vonkajším výsledkom omnoho závažnejšieho procesu rozhodovania o zmenách v aliancii a jej budúcom vývoji. Pre slovenskú vládu a parlament i nás, občanov, bude dobré, ak si predovšetkým uvedomíme hĺbku a rozmer týchto zmien. Jedným z nich je práve zoznam pozvaných. Ak sa totiž doň okrem nás dostali aj Bulharsko a Rumunsko, potom to vrhá nielen iné svetlo na aktíva a pasíva tvorcov politiky, akou sa Slovensko o členstvo uchádzalo. Úspech Sofie a Bukurešti je lekciou pre slovenských politikov a nás všetkých. Možno naozaj súhlasiť s tými pozorovateľmi, ktorí pri pohľade na slovenskú politiku okolo vstupu do NATO majú pocit trápnosti. Na druhej strane uverejnený zoznam vrhá množstvo otázok o flexibilite kritérií samotného NATO voči jednotlivým kandidátom. Inými slovami povedané, práve toto masívne rozšírenie dokazuje, že v súvislosti s ním išlo a ide o prinajmenšom dve, ak nie tri roviny kritérií posudzovania záujmov aliancie. Jedno je isté -- ich formalizáciu a objektivizáciu riadil Washington, a nie Brusel. A že s veľkým úspechom, o tom sa mohli presvedčiť všetci, keď vzápätí po rokovaní v Prahe sa prezident Bush stretol s ruským kolegom Putinom. Bez ohľadu na všetky napätia, ktoré v rámci aliancie vyvoláva postoj Nemecka k útoku na Irak, sa zdá , že pražský summit uzavrel na určitý čas medzi Európou, USA a Ruskom diskusie o bezpečnostných rizikách. Obavy, že ich rozšírenie NATO bude udržovať, sa tak nepotvrdili.
V Prahe sa však aliancia naozaj zmenila nielen rozhodnutím o jej rozšírení. Politicky i vojensky padla totiž jej vojenská doktrína o ochrane a obrane členských štátov. Ich hranice prestali pre akcie NATO platiť. Boj proti medzinárodnému terorizmu má dva okamžité následky: po prvé posúva všetky vojenské aktivity aliancie do globálnej úrovne a po druhé radikálne mení postavenie národných armád členských krajín paktu. Pre plnenie týchto nových úloh a poslanie aliancie vzniká nová vojenská štruktúra -- jednotky rýchleho nasadenia. Pretože na rozdiel od USA v Európe nič podobné nevzniklo a nebolo dosiaľ vybudované -- budeme svedkami toho, ako sa opäť celá štruktúra velenia ozbrojených síl aliancie, a teda v prípade vstupu Slovenska aj naša, bude musieť prispôsobiť USA. Už dnes nie sú európske armády schopné konkurovať americkým jednotkám, čo sa potvrdilo nielen v Kosove a vo vojne v Perzskom zálive, ale naposledy aj nedávno v Afganistane. Po Prahe sa teda táto vojenská dominancia musela prejaviť aj politicky tak, že USA sa v rámci aliancie stávajú ešte silnejšími. Hovoriť o rovnoprávnosti jej členov bude naozaj veľmi ťažké. Formálne síce áno, každá z členských krajín má rovnaké postavenie v rámci rady. Fakticky sa však po Prahe zmenili európske krajiny aliancie, s výnimkou Veľkej Británie, na -- vojensky povedané -- tylové a zásobovacie jednotky USA. Možno práve tu treba hľadať aj vysvetlenie pre výrok premiéra Dzurindu o tom, že Slovensko bude stáť za každých okolností na strane Spojených štátov. O tom, či to bolo naozaj štátnické vyjadrenie, alebo len vynútené gesto, rozhodne len budúcnosť.
StoryEditor