Zákonník práce (ZP) si vyžaduje zodpovedajúci kvalitatívny štandard, ktorým sa má zabezpečiť primeraná ochrana všetkých zúčastnených strán -- zamestnancov aj zamestnávateľov. Cieľom je, aby podnikanie na Slovensku malo vhodné podmienky. Iba tak sa bude dariť zamestnávateľom i zamestnancom. Zároveň je to jediný spôsob, ako zvyšovať konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, znižovaAť nezamestnanosť a prispievať k rastu kvality života obyvateľov.
Zdá sa, že predkladateľ súčasne platného, avšak zatiaľ neúčinného Zákonníka práce požiadavku kvality a rovnováhy naplnil nedostatočne. Jednou z takýchto nedostatočne zvládnutých ustanovení je podľa môjho názoru aj inštitút výpovede, prípadne okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zákonodarca v novom ZP zakotvil ustanovenie (§ 74, ods. 1), podľa ktorého je "zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru (zo strany zamestnávateľa), inak sú neplatné". Úprava účasti odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru je vyjadrením dôrazu, ktorý zákonodarca kladie na kolektívnu ochranu práv a záujmov zamestnancov, a prejavom práva zamestnancov vyjadrovať sa k pripravovaným rozhodnutiam zamestnávateľa. Nový ZP rozšíril okruh zamestnancov, na ktorý sa vzťahuje citované ustanovenie -- z členov odborového orgánu na všetkých zamestnancov, a to dokonca pod hrozbou sankcie neplatnosti v prípade neprerokovania s odborovým orgánom. Takýto postup potenciálne hrozí znepružnením a oddialením procesu ukončenia pracovného pomeru zo strany odborového orgánu. Odborový orgán navyše môže hatiť skončenie pracovného pomeru u dotknutého zamestnanca tým, že si bude od zamestnávateľa vyžadovať stále ďalšie a ďalšie podklady, prípadne sa nedostaví na termín prerokovania pracovného pomeru so zamestnávateľom. Toto ustanovenie považujem v dikcii zákona za nadbytočné. Už predchádzajúce znenie ZP umožňovalo zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer len vo výnimočných situáciách a zabezpečovalo ochranu zamestnanca vo vyššej miere, ako je bežný štandard. Nové znenie túto situáciu ešte viac komplikuje, a preto sa nazdávam, že je namieste, aby sa zákonodarca postaral o nápravu. Odloženie účinnosti nového ZP a prepracovanie najspornejších ustanovení sa zdá byť v súčasnej situácii tou najschodnejšou cestou.
Nedá mi, aby som sa nevyjadril aj k častému tvrdeniu zo strany autorov ZP, že sa iba pridŕžali zásad platných v pracovnom zákonodarstve vyspelých európskych ekonomík. Domnievam sa, že aj v tom je pes zakopaný. Súčasná pracovná legislatíva vyspelých európskych ekonomík je pomerne nepružná, spôsobuje spomaľovanie ekonomického rastu a je aj jednou z príčin presúvania výroby do iných krajín. Z tejto skutočnosti profituje, a rada by profitovala viac, aj slovenská ekonomika. Tá je navyše odsúdená na zvýšený ekonomický rast, ak má dobehnúť vyspelé ekonomiky a integrovať sa do EÚ. Preto je mechanické preberanie pracovnej legislatívy európskych ekonomík pre Slovensko kontraproduktívne. Zdôrazňujem, že prepúšťanie a požadovaná flexibilita v pracovnoprávnych vzťahoch nie sú samoúčelné. Každý rozumný zamestnávateľ si uvedomuje, že bez kvalitných zamestnancov nedokáže nič. Za presadzovaním pružného prístupu netreba vidieť iba snahu zamestnávateľov v odôvodnených prípadoch prepúšťať, ale aj snahu zabezpečiť trvalú existenciu podniku a prijímať nových pracovníkov.
StoryEditor