Medzi zjavné paradoxy súčasnej politiky EÚ patrí bezpochyby dvojaký meter na posudzovanie diskriminácie. V popredí (aj v móde) je dnes najmä plač nad pretrvávajúcou homofóbiou, ktorej európske centrály vypovedali neľútostnú vojnu. Štrasburg aj Brusel znepokojujú diskriminačné signály "pre sexuálnu orientáciu" v niektorých členských krajinách. Homofóbnym strašiakom je dnes Poľsko, ktoré ako nová členská krajina s novou konzervatívnou vládou nejaví príliš veľa sympatií k homosexuálom, tak ako donedávna (stačí si spomenúť na aféru niekdajšieho kandidáta na eurokomisára Rocca Boutiglioneho) taliansky kabinet. Niektorí poslanci Európskeho parlamentu dokonca túto agendu plánujú uprednostniť aj v rámci charty ľudských práv, čo by sa malo prejaviť v júnovej rozprave o tejto hektickej téme. Rasizmus, xenofóbia, populizmus sa tak ocitli v závese homofóbie ako prejavu neznášanlivosti voči gayom a lesbičkám. Módnosť tejto problematiky podčiarkujú aj obľúbené mediálne diskusie o takto orientovaných aktéroch rôznych reality šou, akoby ich účasť v pochybnej zábavnej televíznej relácii mala byť zárukou vysokého stupňa liberalizácie a vyspelosti západnej spoločnosti. Nedávne masívne, najmä rasovo motivované nepokoje vo Francúzsku, neutíchajúce náboženské konflikty, ale i čoraz okatejšie prejavy etnickej, sociálnej či kultúrnej neznášanlivosti, zostávajú čoraz viac v tieni záujmu o práva (a život) homosexuálov, akoby šlo o ohrozený ľudský druh. Pozoruhodné však je, že zo zorného poľa európskych strážcov individuálnej slobody, spravodlivosti, rovnosti a humanity, takmer úplne zmizol iný, nemenej zrejmý druh diskriminácie -- kategorizácia človeka, občana, pracovnej sily, na viac či menej privilegovanú. Na európskom pracovnom trhu sa tak legalizovane, doslova pod právnou kuratelou Bruselu ocitli milióny oficiálne znevýhodnených a zjavne ponížených ľudí z nových členských štátov EÚ, vrátane Slovenska, ktorým sa bez mihnutia oka prisúdil štatút "dočasne" diskriminovanej skupiny. Dočasnosť, určená dohodnutým princípom prechodných období (ktorých časovanie vychádza z modelu 2 + 3 + 2), umožňuje každému "starému" štátu uplatňovať dĺžku zákazu slobodného prístupu na svoj trh práce podľa vlastného uváženia. Je namierená výlučne proti záujemcom o prácu zo strednej a z východnej Európy, proti tým virtuálnym "inštalatérom" ohrozujúcim sociálne vymoženosti bohatých členských krajín. Aj dočasná diskriminácia je však diskrimináciou, najmä v demokratickom prostredí charakterizovanom ekonomickou, politickou a osobnou slobodou. A jej doplnkom by mala byť, v podmienkach súčasnej EÚ, predovšetkým solidarita. Z tohto hľadiska možno vnímať najnovšiu aktivitu príslušníkov socialistickej skupiny europoslancov z Maďarska, Poľska, zo Slovinska, z Česka a zo Slovenska za zrušenie reštrikcií na európskom pracovnom trhu, najmä ako reakciu na diskrimináciu postihujúcu rovnosť šancí, osobnú slobodu a voľný pohyb pracovnej sily. Bezdôvodne, pretože skúsenosti trojice (Veľká Británia, Írsko, Švédsko), ktorá svoj trh práce pre záujemcov z nových členských krajín otvorila, nepotvrdzujú obavy z masívneho prílevu lacnej pracovnej sily z "východu."
Keďže v apríli sa skončí prvá fáza prechodných období vyjednaných starými členskými krajinami, prichádza najnovšia iniciatíva európskych poslancov v pravý čas. Ak sa im podarí presadiť k tejto téme rozpravu, bezpochyby z nej vyplynie, že akákoľvek diskriminácia je vždy iba prejavom neúcty, neslobody a nespravodlivosti. Nemôže sa deliť na potláčanú a legalizovanú.
StoryEditor