Choroba aids sa stala prekliatím čierneho kontinentu. Najviac ľudí nakazených vírusom HIV je pritom v Južnej Afrike - oficiálne odhady hovoria o viac než piatich miliónoch. Práve v tejto krajine, neďaleko mestečka Barberton v buši, funguje centrum pre zomierajúcich na aids. Centrum pri Misii svätého Jána prežíva najmä vďaka finančnej podpore zo zahraničia. Na jeho činnosť prispeli aj slovenskí darcovia prostredníctvom každoročnej charitatívnej zbierky Dobrá novina, ktorú organizuje kresťanská organizácia Erko. V posledných chvíľach je s pacientmi aj rádová sestra zo Slovenska Františka Olexová. Pri rozhovore s vrtkou a optimizmom sršiacou ženou si ťažko možno predstaviť, že videla zomierať a trpieť stovky ľudí, ktorí prešli centrom od roku 1998.
Čo je hlavnou náplňou vašej práce?
- Sme vlastne medzinárodná komunita Misie sv. Jána v Barbertone v Južnej Afrike pri mozambicko-svazijských hraniciach, asi osem kilometrov od malého mestečka v buši. Táto komunita je v kongregácii školských sestier sv. Františka. Sme tam tri sestry Američanky, dve Indky a ja Slovenka. Robíme pastoračnú prácu, vedieme škôlku pre deti z fariem. Do tohto roku sme tiež manažovali základnú školu. Našou hlavnou prácou posledných šiestich rokov je však stredisko pre zomierajúcich na aids. Keď sme s touto prácou začali, mysleli sme si, že to bude iba pre dospelých, ktorí sú vylúčení z rodiny alebo o ktorých sa rodina nevie postarať. Títo ľudia nemôžu byť v nemocnici, lebo tá má malú kapacitu. Preto prichádzajú k nám. Svoju činnosť sme začali v roku 1998 a asi po roku k nám prišla matka s dieťaťom. Nemocnica nás požiadala, aby sme zobrali aj toto dieťa. Lekár povedal, že je v takom štádiu, že zomrie skôr ako matka. Matka zomrela o tri mesiace. No a chlapec žije doteraz. Má deväť rokov, poškodený mozog a je paralyzovaný. Takto sme postupne získavali deti.
Vy ste jediná misia v okolí, ktorá sa stará o zomierajúcich?
- Áno, sme jediná misia v celej tejto provincii, ktorá sa stará o zomierajúcich v poslednom štádiu aids a takisto o deti. Robíme to stále, neexistujú žiadne prázdniny, dovolenka alebo to, že misiu zatvoríme. V tejto černošskej lokalite je asi 200 dobrovoľníkov, ktorým sa platí za to, že chodia po chatrčiach a starajú sa o dvoch či troch chorých, ktorí nechcú ísť do nemocnice. Mnohým chorým v nemocnici odporučia, aby išli do Misie sv. Jána. Oni tam však nechcú ísť preto, že tam predsa všetci zomrú. Sú však aj takí, ktorí k nám chcú ísť, lebo dostanú najesť, postaráme sa o nich. Hoci všetci vedia, že tak či tak zomrú. Černosi, tak ako každý iný človek, chcú zomrieť doma. Mnohí chcú ísť do misie, ale tesne predtým, ako majú zomrieť, sa chcú vrátiť domov. Mnohí, ktorí zomrú v našom centre, sú pochovaní na štátne náklady a deti, ktoré tu zomrú ,pochovávame my na naše náklady na našom cintoríne. Nemôžeme pochovávať aj dospelých. Máme iba dvoch mužov, ktorí vykonávajú takúto prácu a keďže v Afrike veľmi málo prší, trvá aj dva dni, kým vykopú hrob. Nezachovávajú sa už ani africké zvyky, že sa hrob musí kopať po západe slnka a dokončený musí byť pred východom, lebo nie sme toho schopní. Aj veľa mladých ľudí, ktorí žijú v misii, pätnásť- až šestnásťroční muži, prídu a pomáhajú kopať hrob. Trvá to jeden a pol aj dva dni. Preto pochovávame iba deti. Nechceme, aby dieťa bolo pochované niekde bez mena, iba s číslom.
Okrem toho, že ľudia k vám prichádzajú zomierať, možno hovoriť aj o liečbe?
- Určite môžeme hovoriť aj o liečbe. Každý pacient, ktorý k nám príde, prichádza z nemocnice. Sú to ľudia v poslednom štádiu aids. My každého prijímame s láskou, ako človeka s jeho dôstojnosťou a neštítime sa ho. A zväčša strava a základné lieky, ktoré dostaneme z nemocnice, zlepšia ich stav natoľko, že niektorých posielame po troch-štyroch mesiacoch domov. Odchádzajú teda domov a žijú niekoľko mesiacov veľmi kvalitný život, mnoho vecí si dajú do poriadku.
Nebojíte sa pri starostlivosti o pacientov, že by ste sa mohli tiež nakaziť?
- Snažíme sa chrániť a používame rukavice, pretože ľudia s posledným štádiom aids zvracajú, majú v delíriu hnačky, poškodené pľúca, rôzne druhy tuberkulózy, z úst a nosa im tečie hnis... Mali sme, napríklad, ženu s jedným druhom rakoviny, ktorý je tesne spojený s aids a jej telo príšerne zapáchalo, tak som pri jej umývaní používala rúšku. Ale ona mi povedala: "Prosím ťa, nemôžeš si to dať dole? Veľmi ma to bolí, že sa ma tak štítiš." A vtedy som si povedala, že rúšku nebudem nikdy viac používať. Dávame si pozor, aby sme sa nejako nenakazili. Takisto s deťmi, z ktorých mnohé vyzerajú perfektne, hoci už majú aids v treťom či štvrtom štádiu, pracujeme v rukaviciach iba vtedy, keď majú nejaké poškodenia na koži alebo im vychádzajú z tela nejaké tekutiny. Avšak, keď pacient zomiera, vždy si dáme dolu rukavice. Chytíme ho za ruky alebo lakeť, aby sa mu ľahšie umieralo. Lebo mnohých rodina odmietla, stráni sa ich z obavy pred nákazou. Ani ich neprídu do centra navštíviť a pritom oni túžia po kontakte s rodinou. Aj naše malé deti mnohokrát idú do izby zomierajúcich a chytia umierajúceho za ruku. A on povie: Konečne si prišlo, dieťa moje. Myslí si, že to dieťa je jeho vlastné. V poslednej chvíli tam musí byť priamy ľudský kontakt.
Ako je to s osvetou o možnej ochrane pred šírením tejto choroby? Odporúčate používanie kondómov?
- Zo začiatku sa hovorilo o potrebe používať kondómy. Teraz však vidno, že to vôbec nepomáha. Neznížil sa počet nových nakazení. Vláda a rôzne organizácie sa teraz snažia presadzovať partnerskú vernosť, snažia sa o zmenu sexuálneho správania ľudí. Podľa ich kultových zvykov, môže mať muž toľko žien, koľko je schopný zaplatiť.
Vraj africkí muži sa snažia nákazy zbaviť pohlavným stykom s malými deťmi. Stretli ste sa s niečím takým?
- Je to, bohužiaľ, veľmi zlé. Počet znásilnení v Južnej Afrike veľmi narástol. Ľudoví liečitelia vyhlasujú, že ak muž znásilní dieťa do 10 - 11 rokov, jeho nákaza prejde na dieťa a on sa očistí, bude uzdravený. Ale vláda, aj všetky zdravotnícke organizácie, sa snažia vysvetľovať, že to nie je pravda.
Svetová zdravotnícka organizácia zverejnila, že tento rok vo svete zomreli na aids tri milióny ľudí a päť miliónov sa nakazilo vírusom HIV. Aký rozmer má nákaza v Južnej Afrike?
- Štatistiky hovoria, že v Južnej Afrike je nakazených okolo 5 miliónov ľudí. Podľa nás je toto číslo vyššie. V oblasti, kde žijeme, je asi 68-tisíc obyvateľov a každý šiesty je nakazený. Veľmi to ovplyvňuje, napríklad, ekonomiku. V oblasti, v ktorej je naša misia, je sedem baní na zlato a dve na platinu. Z týchto baní sú informácie, koľko robotníkov je nakazených, čiže začínajú sa rôzne programy na prevenciu. V prvom rade odporúčajú používanie prezervatívov, ale vedú ich aj k sexuálnej abstinencii, k zmene správania. Je to dlhý a pomalý proces. Hlavný dôraz sa kladie na mladú generáciu, aby sa zmenila. Všetko však súvisí s ich kultúrou a postavením ženy v spoločnosti. Vieme, že hlavnou bunkou je rodina, ktorá je veľmi dôležitá pre fungovanie spoločnosti. To však neplatí v Južnej Afrike. V dôsledku apartheidu sa rodina rozbila. Muž, ktorý nemal prácu, musel ísť do veľkého mesta, kde si založil novú rodinu. A keďže sa už nevrátil späť, jeho predchádzajúca rodina sa rozpadla. Ak ho preložili alebo prepustili, išiel do ďalšej oblasti a tam si založil ďalšiu rodinu. Možno povedať, že v Južnej Afrike rodina neexistuje, musí sa znovu obnoviť.
Vidíte nádej, že sa postup tejto epidémie aspoň zastaví?
- Vždy sa hovorí, že nádej zmiera posledná. Ale ako to vidím, ešte nie sme v kulminačnom bode. Lebo ľudia v Afrike neveria, že majú aids. Keď im hovoríme, že nemôžu pokračovať v sexuálnom živote, lebo môžu partnera nakaziť, oni tomu nerozumejú. On povie: ja nemám aids, mám tuberkulózu, ja nemám aids, ja mám rakovinu, ja nemám aids, mám poškodené pľúca... Oni si nechcú priznať, že majú aids, pretože je to pre nich stigma. Mnohí vám povedia, že je to choroba, ktorú priniesli belosi, pretože chcú späť vládu do svojich rúk a černochov chcú vyhubiť. Tiež mnohí náčelníci im hovoria, že nemajú počúvať naše odporúčania. Je to ťažké, v prvom rade bude potrebné zmeniť zmýšľanie ľudí.
Čiže iba neobmedzený prístup k liekom by nepomohol?
- Nebolo by to to pravé. Musia mať najskôr jedlo a prácu. Lebo keď nie je pacient najedený, tak vedľajšie účinky tých liekov ho zabijú. U nás v centre vidíme, že ich stav sa radikálne zlepší ak sú čistí, umytí, najedení a keď cítia, že ich berieme ako ľudskú bytosť.
Nie je to depresívne, vidieť toľko utrpenia?
- Človek nevidí iba to depresívne. V centre sú deti a hoci zomierajú, lebo niektoré prichádzajú aj s matkou vo veľmi zlom stave, my sa snažíme vytvárať pre nich normálny život. Napríklad deti vo veku od štyroch až piatich rokov chodia do našej škôlky, je to vlastne akási predškolská príprava. Deti sa tešia z toho, čo sa naučia. Hráme sa s nimi, motivujeme ich a neberieme ich tak, že sú to deti, ktoré zomierajú. Centrum je vybudované ako átrium. Jedna časť centra je venovaná deťom a druhá je pre zomierajúcich. Sú tu izby pre mužov, ženy a izba, kde sú v posledných momentoch zomierajúci muži aj ženy spoločne. Oddelení sú iba zástenami. Je smutné toto všetko vidieť, ale na druhej strane vidíte, že zomierajú čistí, obklopení láskou. Že zomierajú šťastní. Často pred smrťou poďakujú s tým, že dlhé roky boli utláčaní od belochov a rasistického režimu. Vždy si mysleli, že po tom všetkom nikdy nedokážu belochovi podať ruku. Teraz vidia, že prichádzajú belosi a starajú sa o nich, keď vlastná rodina, vlastný kmeň, ich vylúčili.