V Manifeste UNESCO z novembra 1994 sa konštatuje, že rozvoj demokracie, tvorivosť občanov a ich účasť na verejnom živote "závisí od primeraného vzdelania a od slobodného a neobmedzeného prístupu k poznatkom, myšlienkam, kultúre a informáciám". Tento princíp demokratického vývoja spoločnosti umožňujú uskutočňovať práve knižnice.
Knižnica, prepúšťanie; kvalifikované knihovníčky majú nahradiť nezamestnaní -- oznamovala 3. apríla správa agentúry TASR. Uvádzať domicil je zbytočné, pretože v tomto prípade nie je podstatný. Osud knižnice, o ktorú išlo, nie je totiž na Slovensku výnimočný. Napriek tomu bolo ťažké správe uveriť. Vtedy ešte vedúca onej mestskej knižnice (MK) a zároveň členskej knižnice UNESCO však Hospodárskym novinám potvrdila, že správa o prepúšťaní je pravdivá. Po začlenení MK do mestského kultúrneho centra (MKC) dostávali niektoré pracovníčky naozaj postupne výpovede. Informáciu o nahrádzaní kvalifikovaných knihovníčok nekvalifikovanými nezamestnanými však nový riaditeľ centra, pod ktoré je knižnica od začiatku tohto roka začlenená, označil za lož. Nezamestnaní evidovaní na úrade práce by v prípade potreby mohli v rámci verejnoprospešných prác, teda za peniaze úradu práce, nie z mestského rozpočtu, a o to vlastne išlo, len vypomôcť. Na náhradu kvalifikovaných knihovníčok, ktoré pracovali na európskej úrovni a už niekoľko rokov svoje mesto propagovali aj medzinárodným podujatím celosvetového významu, to bude sotva stačiť, ale kde nie je, ani čert neberie. A tak knižnica s 90-tisícovým knižničným fondom, ktorá bola najaktívnejšou kultúrnou inštitúciou v meste i jeho okolí, od apríla obmedzila otváracie hodiny a zredukovala všetko, čo sa dalo zredukovať. Transformácia, ktorej cieľom bolo zníženie výdavkov mestského rozpočtu na kultúru a prioritou zníženie počtu pracovníčok v knižnici, teda zatiaľ vydala len trpké plody. Pretože celé centrum, kam MK patrí, sa má zredukovať o ďalších dvoch ľudí, dá sa predpokladať ďalšie prepúšťanie. Či sa vedeniu centra podarí naplniť predsavzatie, že na knižnicu už siahať nebude, ukáže budúcnosť. Najmä však mestský rozpočet.
Ohrozenie verejných knižníc
A ten je taký, že v kauze "knižnica" museli predstavitelia mesta ignorovať aj žiadosť ministra kultúry Milana Kňažka. Ten ako reakciu na správy z médií upozornil predstaviteľov mesta listom, že trend znižovania počtu kvalifikovaných knižničných pracovníkov nie je v súlade so zámerom SR zvyšovať kvalitu života občanov v informačnej spoločnosti a nekorešponduje ani s odporúčaniami UNESCO/IFLA pre verejné knižnice. Podľa tých by mal byť v každej knižnici 1 kvalifikovaný knihovník na 2 000 obyvateľov (mesto, o ktorom je reč, ich má podľa údajov na webovej stránke 25 000) a Milan Kňažko si dovolil požiadať, aby redukcie počtu pracovníčok v knižnici mesto ešte zvážilo. Ministrov list však na situácii nič nezmenil; mesto musí zabezpečiť všetky, nielen kultúrne a informačné potreby svojich občanov. Skĺbiť ich, a to platí pre všetky obce a mestá v SR, vôbec nie je jednoduché. Osud verejných knižníc, ktoré sú vo vyspelých krajinách informačno-kultúrno-spoločenskými centrami regiónov, pretože sa ich prostredníctvom všetci, teda nielen solventní občania, môžu dostať k informáciám a vzdelaniu, preto vyzerá dosť pochmúrne.
Ohrozenie verejných knižníc si už v roku 1996 uvedomili aj účastníci 1. slovenského knihovníckeho kongresu v Nitre, ktorí v súvislosti s reformou územnosprávneho členenia, štruktúr štátnej správy a samosprávy žiadali zachovať funkcie univerzálnych vedeckých knižníc, budovať sieť verejných knižníc v celej štruktúre, vzájomnej prepojenosti a nadväznosti jednotlivých článkov (obecné, mestské, regionálne knižnice) bez nesystémového začleňovania do neknižničných štruktúr (regionálnych kultúrnych centier) a od úrovne mestských knižníc vyššie budovať knižnice ako organizácie s právnou subjektivitou. Vari najdôležitejšia však bola požiadavka financovať verejné knižnice, ktorých služby a funkcie presahujú, resp. budú presahovať miestny rámec, naďalej zo štátneho rozpočtu. Žiaľ, skutočnosť je iná.
Informácie len pre rovnejších?
Problémy s prežitím verejných knižníc totiž majú aj inde a nevyhnutnosť zabezpečiť navyše aj ich rozvoj nemôže byť kľúčovou úlohou, ak sú v obciach podvyživené aj iné oblasti života. A takých je v SR viac ako by sme si želali.
Ako HN potvrdili aj na ministerstve kultúry, verejných knižníc bez právnej subjektivity, teda tých, ktoré sú súčasťou mestských kultúrnych centier, je na Slovensku väčšina. Ak má teda obec či mesto problémy, nemožno čakať, že by sa práve knižnici, ktorej je zriaďovateľom, vyhli.
Ak si teda štát uvedomuje nezastupiteľnú úlohu týchto inštitúcií nielen pri vzdelávaní občanov, ale najmä pri ich prístupe k informáciám (a že si to uvedomuje, dokazuje aj spomenutý list ministra kultúry), mal by sa teda tým viac usilovať zmeniť ich postavenie i finančnú situáciu.
Zo "zámku do podzámčia" však môže byť ďaleko a sýty hladnému neverí. Poslanci, politici a štátni úradníci (česť výnimkám) zrejme o problémoch občanov s prístupom k informáciám, kultúre či vzdelávaniu problémy nemajú. Uspokojovanie informačných potrieb štátnej správy je totiž v SR podstatne lepšie ako uspokojovanie potrieb verejnosti. Ukázal to aj audit knižníc v štátnej správe, zabezpečujú ich tzv. príručné, ale aj riadne knižnice s úzko špecializovanými fondmi. Tieto špecifické knižnice bývajú veľmi dobre zásobované a niektorým slúži ku cti, že na požiadanie poskytujú služby aj verejnosti.
Z toho by vyplývalo, že knižniční pracovníci, ale aj kultúrna verejnosť, by sa za zachovanie verejnej knižničnej siete až tak veľmi nemuseli biť. Prečo to teda robia? Mnohí z tých, čo boli v knižnici naposledy v útlom detstve alebo dokonca vôbec nie, sa možno domnievajú, že azda preto, aby nestratili výhodné zamestnanie, kde netreba dokopy nič robiť. Že je to hlboký omyl, možno (práve vzhľadom na ignorovanie týchto inštitúcií) pochopia prineskoro alebo nikdy. Informovanejší však vedia, že vo vyspelých krajinách sa knižnice z prevažne uzavretých inštitúcií zhromažďujúcich, spracúvajúcich a uchovávajúcich fondy menia na inštitúcie, ktoré sprostredkúvajú a dodávajú informácie prostredníctvom najnovších informačných technológií a cez internet sprístupňujú najširšej verejnosti aj vzdelanie.
Moderné multimediálne knižnice navyše umožňujú prístup aj k zdrojom ostatných domácich a zahraničných knižníc a prispievajú k celoživotnému vzdelávaniu obyvateľstva.
Premena na mediatéky spojené so svetom je drahá
Integrálnou súčasťou takéhoto systému má byť aj národný knižničný systém SR. Regióny, ktoré nechcú ekonomicky zaostávať, by sa na jeho budovaní mali podieľať tiež. Ich rozvoj a prosperita totiž budú priamo úmerné informovanosti, rozhľadenosti, vzdelanosti a kultúrnej vyspelosti ich obyvateľov.
Okrem logiky podporuje túto úvahu aj Program elektronizácie knižníc SR, ktorý zahŕňa všetky významné slovenské knižnice vrátane všetkých okresných a niektorých väčších mestských knižníc. Program totiž nevytvorí len otvorenú národnú informačnú sieť knižníc s medzinárodnými väzbami, ale umožní aj vybudovať služby na počítačovej a telekomunikačnej báze. Predovšetkým však otvorí cestu zvyšovaniu informačnej a komunikačnej gramotnosti návštevníkov knižníc. A najmä ju sprístupní aj tým, ktorí si nemôžu dovoliť mať počítač či internet doma, či si ho nemôžu dovoliť využívať ani v internetových kaviarňach.
Prístup do medzinárodných sietí knižníc teda môže pre našich občanov znamenať možnosť získavať ďalšie informácie vrátane tých, ktoré umožňujú zvyšovať dynamiku rozvoja hospodárstva -- a teda aj regiónu a jeho možného budúceho bohatstva. To všetko prostredníctvom zapojenia do štandardnej knižničnej siete. Do tejto siete patria knižnice, ktoré poskytujú knižnično-informačné služby verejnosti: Slovenská národná knižnica, univerzálne a špecializované vedecké knižnice, väčšina akademických knižníc a -- verejné knižnice.
Program je finančne náročný, no ako zdôrazňujú jeho tvorcovia, financie na prevádzku knižníc nie sú len výdavkami, ale aj investíciami do vedomostí a znalostí obyvateľstva, do budúcnosti národa a štátu.
Žiaľ, ako ukázal aj audit knižníc z roku 2000, poskytovanie kvalitných služieb v štandardnej sieti knižníc limituje nedostatok finančných prostriedkov na nákup fondov, databáz, technického vybavenia a na zaplatenie kvalifikovaných knižničných pracovníkov. Z toho vyplýva nedostatočná ponuka a obmedzený rozsah poskytovaných informácií v primeranom čase, množstve a kvalite a paodborný názor, že verejné knižnice sú zastarané, a teda zbytočné inštitúcie...
Bez internetizácie budeme hluchí a slepí
Ak si ústredné orgány štátnej správy budujú vlastné knižnice a mediatéky, zrejme knižnice až také zbytočné nie sú. Ale ak predstavitelia tých istých štátnych orgánov i zákonodarcovia zároveň pripustili podvyživenosť a decimovanie verejných knižníc a bagatelizujú ich význam, ba podieľajú sa priamo či nepriamo na ich likvidácii, je to zlá vizitka. Znamená to, že buď nepochopili ich význam alebo to s demokratickým prístupom všetkých občanov k informáciám nemyslia tak vážne, ako deklarujú.
Možno však v krajine, ktorá sa hlási k vyznávaniu demokracie, akceptovať, že sa rovnako rýchly, dobrý a komplexný prístup k informáciám neumožňuje všetkým občanom? A možno akceptovať, že sa im decimovaním verejných knižníc prístup k informáciám, vzdelanosti a skultúrňovaniu života sťažuje?
Teoreticky nie. A teoreticky to štátne orgány ani neakceptujú.
Prioritou Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2005 ministerstva kultúry je totiž stanovenie strategických cieľov a úloh na dobudovanie knižničného systému SR. Ministerstvo kultúry ňou nadväzuje na Programové vyhlásenie vlády SR a ako prioritu stanovuje zabezpečiť pre občanov rovnaký a neobmedzený prístup k informáciám prostredníctvom knižnično-informačných služieb.
Podčiarknuté a zrátané -- návrh zdôrazňuje najmä nevyhnutnosť internetizácie knižníc, ktoré majú slúžiť na sprístupňovanie vnútorných i vonkajších informačných zdrojov a databáz a na dobudovanie nevyhnutného technického a technologického vybavenia knižníc tak, aby sa dalo zabezpečiť popri sekundárnych informáciách aj prenášanie plných textov dokumentov.
Knižnice či teraz výstižnejšie -- mediatéky naozaj potrebuje (alebo by aspoň mal potrebovať) každý pracovník štátnej správy i samosprávy a potreby týchto občanov príslušné úrady napĺňajú. Sú však ostatní občania, pracujúci mimo štátnej správy či samosprávy, ľudia nižšej kvality?
------------------------------------------
Ministerské knižnice
Ministerstvo financií má knižnicu s automatizovaným knižnično-informačným systémom a niekoľkými počítačmi napojenými na internet, prístupnú na prezenčné štúdium aj verejnosti.
Ministerstvo spravodlivosti. V jeho klasickej knižnici, ktorá buduje príslušné majetkovoprávne evidencie a katalóg a odoberá vyše tridsať periodík, je 8 500 zväzkov kníh, prevažne zákonov od čias Rakúsko-Uhorska až po súčasnosť. Slúži aj zamestnancom Generálnej prokuratúry a Najvyššieho súdu SR.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja má knižnicu, kde je vyše 42 000 zväzkov odbornej literatúry. Knižnica má profesionálnu úroveň a okrem kníh a periodík sprístupňuje normy, spravuje niektoré projektové dokumentácie, spracúva články z odborných periodík a sprístupňuje ich prostredníctvom intranetu. Na požiadanie slúži aj verejnosti.
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií (MDPT) má knižnicu zameranú na technickú literatúru z oblasti všetkých druhov dopráv, pôšt a telekomunikácií, informatizáciu dopravy, logistiku, na oblasť ekonomických vied, najmä na makroekonomiku, manažment, finančníctvo a štatistiku, ekológiu, integračnú politiku SR do európskych a transatlantických štruktúr. Jej činnosť sa financuje výhradne zo zdrojov rozpočtu MDPT. Knižnica poskytuje služby aj mimorezortným používateľom.
Ministerstvo hospodárstva má mimoriadne dobre materiálno-technicky vybavené a priestorovo i personálne zabezpečené knižničné informačné centrum financované z vlastnej rozpočtovej kapitoly. Je to špecializovaná knižnica s vysoko vyprofilovanou literatúrou, odoberá až 120 titulov periodík.
Ministerstvo zahraničných vecí považuje svoju knižnicu za internú záležitosť, slúžiacu iba vlastným zamestnancom.
Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku má knižnicu s vyše 2 300 knižničnými jednotkami, ktorá poskytuje služby väčšinou len vlastným zamestnancom.
Štatistický úrad má knižnicu s vysoko špecializovanými fondmi jedinečného charakteru, ktoré tvorí domáca aj zahraničná periodická i monografická tlač z odborov, nevyhnutne potrebných na činnosť úradu. Využívajú ju aj externí používatelia a záujem o jej služby stúpa. V knižnici budujú a verejnosti sprístupňujú databázu štatistických informácií.
Protimonopolný úrad disponuje knižnicou s takmer 3 000 knižničnými jednotkami zameranými najmä na ekonomiku, právo, chémiu, poľnohospodárstvo, energetiku, štatistické materiály a spotrebný priemysel. Je prístupná aj externým používateľom.
Úrad priemyselného vlastníctva má špeciálnu a jedinú patentovú knižnicu v SR. Jej fond tvorí vyše 14 mil. knižničných jednotiek a obsahuje slovenské patentové spisy, úžitkové vzory, priemyselné vzory, ochranné známky, vestníky, triedniky a odbornú periodickú a neperiodickú tlač z oblasti priemyselného vlastníctva. Poskytuje služby vlastným zamestnancom a externým používateľom.
Špeciálnu knižnicu nemajú:
ministerstvo zdravotníctva (je však zriaďovateľom Slovenskej lekárskej knižnice s celoštátnou pôsobnosťou, ktorá má v knižničnom systéme dôležité postavenie aj ako metodické pracovisko pre sieť špeciálnych lekárskych knižníc), ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstvo životného prostredia, ministerstvo pôdohospodárstva, ministerstvo kultúry (koordinuje a zabezpečuje však výkon štátnej správy v oblasti knižníc a Slovenskú národnú knižnicu v Martine, Univerzitnú knižnicu v Bratislave, ktorá je univerzálnou vedeckou knižnicou a celoštátnu Slovenskú knižnicu pre nevidiacich Mateja Hrebendu so sídlom v Levoči), ministerstvo školstva (ale zriaďuje Centrum vedecko-technických informácií SR s osobitnými úlohami v knižničnom systéme vrátane metodickej pôsobnosti vo vzťahu k špeciálnym technickým knižniciam) a ako organizačná zložka Ústavu informácií a prognóz školstva pracuje Slovenská pedagogická knižnica, Úrad vlády, Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo, Úrad jadrového dozoru, Úrad pre verejné obstarávanie, Správa štátnych hmotných rezerv, Úrad geodézie, kartografie a katastra, ktorý je zriaďovateľom Geodetického a kartografického ústavu s vlastnou knižnicou.