Výsledkom neúnavnej vyše štyridsaťročnej zberateľskej práce známeho slovenského folkloristu Mikuláša Gigaca je unikátna zbierka zvoncov, ktorú si možno pozrieť v rodinnom múzeu Gigacovcov v obci Šumiac pod Kráľovou hoľou. Zberateľskú činnosť podnietilo šesť zvoncov, ktoré dostal ako dar od svojho starého otca Fedora Tajboša. Vtedy sa začali dlhé roky systematického vyhľadávania a nakupovania vhodných exponátov, spojeného často s kurióznymi príhodami, stovkami najazdených kilometrov a nemalých finančných nákladov. Kvalitný spiežovec mal odjakživa svoju cenu.
Chov oviec, kráv a ťažba dreva na Horehroní zamestnávali miestnych obyvateľov po niekoľko storočí. Hlas zvoncov obveseľoval duše pastierov na holiach, no neodmysliteľne dopĺňal dedinský kolorit aj v iných regiónoch Slovenska. Veľký záujem o zvonce si vyžiadal rozvoj samostatného remesla -- zvonárstva. Výroba zvoncov zaznamenala najväčší rozmach v 18. a 19. storočí s rozšírením chovu oviec a hovädzieho dobytka. Zruční remeselníci pôsobili takmer vo všetkých regiónoch Slovenska - na Pohroní, Považí, Orave, v Turci, Liptove, Gemeri i na Spiši. Časť zvoncov sa dovážala aj z Maďarska a Nemecka. Výroba zvoncov patrila medzi domácke remeslá, ktorým sa venovali niektorí kováči i zručnejší pastieri v zimných mesiacoch. Zvoncov je veľmi veľa druhov, no delia sa predovšetkým na liate (tzv. spiežovce) a plechové a podľa použitia na ovčie, kravské a konské. Platilo, že čím bolo zviera väčšie a neposlušnejšie, tým väčší zvonec na krku nosilo. Pretože spiežovce boli vždy veľmi drahé, pastieri ich pripínali zvieratám na krk len na dobrých, čistých pasienkoch. Na holiach, kde sa mohli poškodiť o kamene, sa ozývali najmä plecháče. Zvonovina - zliatina medi, cínu a striebra, vydáva nádherný cinkotavý zvuk. Jeho čistotu určuje vzájomný pomer kovov použitých v zliatine. Zvuk plechových zvoncov závisí nielen od plechu, ale aj od tvaru zvonca a spôsobu uchytenia jeho srdca, preto niektoré plecháče hrkocú, trepocú, bubnujú, alebo hučia ako hora.
Cinkajúce stádo oviec i dobytka sa páslo pokojnejšie, menej vnímalo ruchy okolitej prírody a v noci, keď sa stádo splašilo, bača okamžite vedel o votrelcovi v košiari. Aj zatúlanú ovečku so zvoncom pastier ľahšie našiel. Každý majiteľ zvonce starostlivo opatroval. Čistil ich, leštil s veľkou láskou, remene natieral tukom a na zimu odložil do kôlne. Tak to robil starý otec M. Gigaca, tak to robí aj on dodnes. Rovnako, ako pred rokmi, sa poteší každému novému prírastku. Prevažná časť zbierky, ktorá má už vyše dvetisíc exemplárov a je určite najväčšou na svete, sú zvonce zo Slovenska, no sú tu aj zvonce z viacerých krajín Európy, Ameriky, Afriky, Ázie, ba aj z Austrálie.
"Nikdy som nemal v úmysle zvonce zbierať a schovávať ich pred zrakmi iných," hovorí pán Gigac. "Vždy mi išlo o to, aby tradičné predmety, krásne veci, spojené so životom našich ľudí zostali na Šumiaci a neroztratili sa po svete. Preto sme opravili rodičovskú drevenicu, uchránili, čo sa dalo. Dnešný návštevník môže okrem zbierky zvoncov vidieť, kde a ako naši ľudia žili, aké náčinie používali pastieri a bačovia, čím si krátili dlhú chvíľu.
Múzeum u Gigacovov v Šumiaci, na ulici Bučinka 23, možno vo všedný deň navštíviť po 16. hod., iné termíny a víkendové návštevy si treba dohodnúť na tel. č. 048/618 21 32.