Máme za sebou dve za sebou idúce štvorročné volebné obdobia, počas ktorých sa nezmenila vláda. Okrem faktu, že sú to vlastne jediné takéto obdobia v dejinách poprevratového Slovenska, nemajú tieto dve éry relatívnej stability veľa spoločné -- azda len to, že obidva kabinety vzišli z pravicovo-ľavicovej koalície. Kým však počas minulej vlády nespôsoboval tento fakt žiadne závažné ťažkosti (pretože všetky tri vládne subjekty boli neštandardné, a teda prístupné akýmkoľvek riešeniam), v súčasnom volebnom období bola "širokorozchodnosť" koalície jedným zo zdrojov problémov.
Druhý závažný rozdiel medzi predchádzajúcim a súčasným volebným obdobím je v počte návrhov na odvolanie či už jednotlivých ministrov alebo celej vlády (prípadne premiéra, čo by v konečnom dôsledku znamenalo to isté). V rokoch 1995 až 1998 sa opozícia riadila heslom "nechajme ich, nech ukážu, čo vedia", a pretože tento slogan verejne prezentovala, mohli lídri HZDS, SNS a ZRS robiť, čo sa im zachcelo. Úsilie o pochybnú stabilitu šlo tak ďaleko, že v čase bitky o Slovenskú poisťovňu deklarovalo KDH podporu prípadnej menšinovej vláde HZDS a SDĽ spísala s HZDS dohodu o zastavení privatizácie. Tá platila len do momentu, v ktorom Ján Slota a Ján Ľupták pochopili, že by mohli definitívne vypadnúť z hry a radi zabudli na všetky svoje výhrady voči V. Mečiarovi a HZDS. Vláda teda mohla ukázať, čo vie -- a urobila to dôkladne. Predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti cítime následky doteraz.
Súčasná opozícia sa čo do návrhov na odvolanie nebrzdí. Už 19. januára 1999, pár mesiacov po nástupe vlády, sa pokúsila odvolať ministra vnútra L. Pittnera. Ten čelil pokusu o vyslovenie nedôvery ešte dva razy. Podobne sa opozícia opakovane pokúšala odvolať Ivana Mikloša a Jána Čarnogurského, pokusu o odvolanie čelili aj Pál Csáky, Brigita Schmögnerová, Milan Ftáčnik, Ľudovít Černák, Eduard Kukan či nástupca L. Pittnera v kresle Ivan Šimko. Zažili sme jeden pokus o odvolanie celej vlády a dva o odvolanie premiéra -- ten posledný bol minulý týždeň, dva a pol mesiaca pred riadnym termínom parlamentných volieb. Azda aj najhlúpejšiemu opozičnému poslancovi muselo byť jasné, že tento krok je z vecného hľadiska nezmyselný, pretože prezident by do volieb poveril výkonom funkcií súčasných ministrov, pre štát je však škodlivý -- vláda by prakticky len udržiavala štát v chode, čo by znamenalo stratu času, ktorý nám bude na jeseň veľmi chýbať. Jediný, komu teoreticky mohol prospieť, bolo HZDS -- presnejšie, niektorí jeho súčasní poslanci, ktorí mohli dúfať, že cirkusom v parlamente ovplyvnia svoje postavenie na kandidátke hnutia. Zdá sa, že aspoň v prípade Jána Cupera to vyšlo -- ako jediný z právnych expertov HZDS je na zvoliteľnom mieste...
Oprávnene sa treba obávať, že tak súčasná koalícia, ako aj opozícia sa z tohto vývoja poučia: súčasná koalícia objavila, že držať pri moci neštandardne sa správajúcu vládu nemá význam. Opozícia zistila, že jej voličov hry na odvolanie neznechucujú, naopak, vyvolávajú v nich dojem, že "ich chlapci" bojujú proti bezpráviu. Takže nech sa už voľby skončia akokoľvek, odvolávacia šou bude pokračovať.
StoryEditor