Výpožička motorového vozidla
Som SZČO. So svojím priateľom, ktorý nie je živnostník, mám podpísanú zmluvu o výpožičke motorového vozidla podľa Občianskeho zákonníka (bezplatná výpožička). Auto využívam na pracovné cesty. Vyúčtovanie pracovných ciest robím formou počítania najazdených kilometrov a vynásobením príslušného koeficienta (4,6). Postupujem správne? Problematické je aj zaplatenie cestnej dane. Kto má platiť cestnú daň, ak majiteľ auta nie je živnostník a ja ako živnostník nie som majiteľom auta? Platiť alebo neplatiť cestnú daň? Je tento výdavok daňovým výdavkom?
-- Zákon č. 87/1994 Z. z. o cestnej dani v z. n. p. upravuje zdanenie využívania pozemných komunikácií motorovými vozidlami a prípojnými vozidlami cestnou daňou. Daňovníkom v zmysle uvedeného zákona je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je ako držiteľ motorového vozidla alebo prípojného vozidla zapísaná v dokladoch vozidla alebo užíva vozidlo, v ktorého dokladoch je zapísaná ako držiteľ fyzická osoba, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtveho, alebo právnická osoba, ktorá bola zrušená a zanikla. Predmetom dane je vozidlo, ktoré má pridelené evidenčné číslo alebo zvláštne evidenčné číslo a používa sa na podnikanie.
V prípade, že automobil vášho priateľa využívate na podnikanie, resp. v súvislosti s podnikaním, je potrebné zaplatiť aj cestnú daň. Cestná daň však vo vašom prípade nebude považovaná za daňový výdavok, pretože povinný platiť cestnú daň je držiteľ motorového vozidla. Zákon o daniach z príjmov v § 25 ods. 1 písm. r) priamo vylučuje z daňových výdavkov dane zaplatené za iného daňovníka.
Podľa § 24 ods. 2 písm. j) zákona o daniach z príjmov sú daňovým výdavkom aj výdavky (náklady) na pracovné cesty, a to do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov. Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 119 /1992 Zb. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Výdavky spojené s pracovnou cestou fyzickej osoby -- podnikateľa nie sú nárokovateľnou sumou podľa zákona o cestovných náhradách, pretože podnikateľ sám rozhoduje o svojich pracovných cestách a finančných prostriedkoch. Zákon o daniach z príjmov umožňuje aj podnikateľom uplatňovať si výdavky spojené s pracovnými cestami do daňových výdavkov. Výška týchto výdavkov je limitovaná výškou náhrad priznaných zamestnancom podľa zákona o cestovných náhradách, pretože podľa § 24 ods. 2 písm. j) sú daňovými výdavkami aj výdavky na pracovné cesty, a to do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. U podnikateľa ide o výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržania príjmov uplatňované podľa § 24 ods. 1 zákona najviac vo výške podľa § 24 ods. 2 písm. j) zákona. Aj keď pojem pracovnej cesty u podnikateľa nie je v príslušných predpisoch definovaný, možno využiť definíciu pracovnej cesty podľa zákona o cestovných náhradách. Nakoľko podnikateľ nemá pracovnú zmluvu, za jeho pravidelné pracovisko možno považovať miesto podnikania podľa živnostenského zákona. Podľa § 24 ods. 2 písm. j) bod 5 ak pracovnú cestu vykonáva daňovník s príjmami podľa § 7 s vlastným motorovým vozidlom, o ktorom neúčtuje alebo neúčtoval ako o majetku využívanom na podnikanie alebo na inú samostatnú zárobkovú činnosť, uzná sa výdavok vo výške sadzby základnej náhrady a náhrady výdavkov za spotrebované pohonné látky. Na rozdiel od pracovnej cesty zamestnanca, v prípade pracovnej cesty podnikateľa s príjmami podľa § 7 sa pre uplatnenie náhrad vyžaduje jej vykonanie vlastným motorovým vozidlom, nemôže ísť o vozidlo prenajaté či vypožičané. Ďalšou podmienkou je, že o tomto vozidle nie je ani nebolo účtované ako o obchodnom majetku. To znamená, že ak automobil bol už raz zaradený v majetku podnikateľa, aj keby ho podnikateľ preradil do súkromného majetku, nemôže uplatniť sadzbu základnej náhrady a náhradu výdavkov za spotrebované pohonné látky. Tieto náhrady si nemôže uplatniť daňovník, ktorému slúži vozidlo na výkon činnosti, napr. taxikár, autodopravca, prevádzkovateľ autoškoly a pod., nakoľko nevykonáva vozidlom pracovnú cestu. Tento daňovník uplatňuje výdavky na spotrebované pohonné látky podľa § 24 ods. 2 písm. v) zákona o daniach z príjmov. Z uvedeného vyplýva, že vo vašom prípade nie je možné uznať daňové výdavky vo výške sadzby základnej náhrady a náhrady výdavkov za spotrebované pohonné látky, nakoľko pracovnú cestu nevykonávate vlastným motorovým vozidlom. Nakoľko motorové vozidlo nie je zahrnuté v obchodnom majetku firmy, vo výdavkoch si môžete uplatniť len spotrebu PHL bez iných ďalších výdavkov, ako je napr. oprava, údržba, poistky a pod. Výdavky na spotrebované pohonné látky upravuje na účely dane § 24 ods. 2 písm. v) zákona o daniach z príjmov, podľa ktorého sa spotrebované pohonné látky zahŕňajú do výdavkov podľa cien platných v čase ich nákupu, prepočítaných podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze alebo ak sa táto spotreba v technickom preukaze neuvádza, alebo v prípade, ak nie je vozidlo používané na pracovné cesty, podľa spotreby preukázanej iným dokladom. Pri výpočte spotreby pohonných látok sa postupuje spôsobom ustanoveným osobitným predpisom (zákon o cestovných náhradách). Táto legislatívna úprava je platná od 1. 1. 2002. Limit, ktorý sa viaže na uplatňovanie daňových výdavkov pri spotrebe PHL, vo výške 85 % bol touto úpravou zrušený. Pri výpočte spotreby PHL v roku 2002 sa bude vychádzať pri osobných automobiloch z priemernej prepočítanej spotreby uvedenej v technickom preukaze, pri nákladných automobiloch na základe výpočtu spotreby PHL dokladovanej v súlade s oznámením MF SR č. 8029/2000-72 uverejnenom vo Finančnom spravodajcovi č. 12/2000, na základe ktorého má daňovník povinnosť vypracovať vlastnú internú smernicu, v ktorej zdôvodní rozdiely medzi tzv. základnou spotrebou uvádzanou v technickom preukaze a skutočnou výškou spotreby PHL.
StoryEditor