Koalícia je mŕtva? Nech žijú voľby!

Nízka popularita parlamentu ako inštitúcie je charakteristickým znakom prieskumov verejnej mienky aj v okolitých krajinách. Medializovaným tŕňom v očiach sú príjmy poslancov, jalové diskusie v pléne, novely novelizovaných noviel, obštrukcie pri hlasovaní, rozsah poslaneckej imunity a ďalšie privilégiá s ústavnou licenciou. Bez ohľadu na dôveryhodnosť zákonodarného zboru však poslancov musí v skutočnosti trápiť iba dôveryhodnosť ich politických nosičov -- materských strán. A tento záujem sa už v polčase volebného obdobia stal záujmom najvyšším...
Aj preto si SDKÚ podala ruku s ĽS-HZDS a prostredníctvom parlamentu môže vyvíjať v kauze transformácie štátnych lesov tlak na vládny kabinet, ktorému šéfuje predseda tej istej SDKÚ. Aj preto ANO zdvihne bez problémov ruku za zriadenie nezmyselných vyšetrovacích výborov, kde budú trestne stíhaní poslanci absurdne dozerať nad vyšetrovaním poslancov, podozrivých z trestnej činnosti. Aj preto špičky SMK môžu podporiť uznesenie, resp. zdrap papiera z dielne komunistu Karola Ondriaša o preverení akýchsi tajomných politikov, ktorí mali figurovať na výplatných listinách nebankových spoločností. Bohapusté populistické cvičenia? Nič to, v ušiach časti občanov to dobre znie, a niektorí koaliční partneri aspoň vedia, že na nich nie sú zase iní koaliční partneri vôbec odkázaní. A to je iba jednodňová sekvencia z rokovania NR SR, ktoré sa stáva fraškou na pokračovanie.
Väčšina koaličných strán už vie, že súčasná podoba mocenských štruktúr sa bude po parlamentných voľbách v roku 2006 meniť. V delikátnej situácii je najmä SDKÚ, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou príde o vernú ANO, a v prípadných povolebných rokovaniach by sa dostala do defenzívy voči KDH a SMK. Tichá legitimizácia ĽS-HZDS je preto východiskom z núdze, keďže nevyspytateľný Smer už dávnejšie prevzal úlohu strany s mizivým koaličným potenciálom. Konfrontačný štýl Roberta Fica totiž zaberá v prieskumoch verejnej mienky, ktoré však ešte zďaleka neznamenajú, že tzv. nespokojní občania k volebným urnám skutočne prídu (pozri prepad Smeru v parlamentných voľbách v roku 2002). Mikuláš Dzurinda si preto nemôže veľmi vyberať, a tak disciplinovaní voliči Vladimíra Mečiara sa môžu stať sprostredkovane jeho silným povolebným tromfom.
Stieranie principiálnych rozdielov medzi opozičným a koaličným blokom iba posilňuje stále nepriznanú absenciu veľkej volebnej témy: antimečiarizmus sa opotreboval a integrácia do EÚ a NATO bola zavŕšená. Túto skutočnosť si uvedomuje evidentne iba KDH, ktoré sa však profiluje na témach (referendum o euroústave, obava zo strany štátnej zvrchovanosti v náručí EÚ, morálny rozklad európskeho kultúrneho okruhu) bez širších voličských ambícií. A tak sa nikto nemôže čudovať, že absurdné divadlo v parlamente je iba odrazom existenčnej neistoty viacerých politických subjektov. Hlas voliča z roku 2002 už nie je záväzkom, tragické privilégiá nezávislých sú toho dôsledkom. V podstate sme už pred voľbami, zvyknite si...