Ťažký priemysel ako absolútna priorita v čase komunistického režimu prešiel od začiatku 90. rokov 20. storočia bolestným transformačným procesom, a to najmä v Poľsku a Českej republike.
Spomedzi ôsmich stredo- a východoeurópskych krajín, ktoré sa majú v máji 2004 stať členskými štátmi Európskej únie, mali Poľsko a Česká republika najťažšie dedičstvo, konštatovala francúzska tlačová agentúra AFP. Šesť ďalších kandidátskych krajín sa totiž až natoľko neangažovalo v uhoľnom a oceliarskom priemysle.
V Poľsku i ČR museli od roku 1990 zatvoriť mnohé bane, keďže sa v otvorenej ekonomike rýchlo prejavila ich nízka rentabilita. Kým v roku 1990 v Poľsku a Čechách, ako súčasti vtedajšieho Československa, ťažili 248 miliónov ton uhlia, v roku 2000 vyťažili o 32 percent menej, teda len 167 miliónov ton uhlia. Ešte po páde komunistického režimu v obidvoch krajinách pracovalo v sektore baníctva 498-tisíc ľudí, v roku 2000 už len 202-tisíc zamestnancov.
Od roku 1990 nastalo v hutníctve a oceliarstve ešte drastickejšie znižovanie počtu pracovníkov. Vtedy v tomto sektore zamestnávali približne 275-tisíc pracovníkov, no v roku 2000 ich počet klesol už na len niečo vyše 70-tisíc.
Najväčšie problémy malo Poľsko, ktoré dlhé roky vkladalo veľkú časť investícií práve do tohto rezortu. Avšak oceľ, vyrobená v technologicky zaostalých továrňach, mala nízku kvalitu a nebola prispôsobená potrebám moderného priemyslu. Jednotlivé vlády v Prahe aj vo Varšave napriek nevyhnutnosti vykonať bolestivé reformy, no v dôsledku tlaku robotníkov tradične dobre platených a organizovaných, pristupovali k tomuto rezortu s veľkými ohľadmi.
Napríklad česká vláda čakala až do začiatku tohto roka, aby uzatvorila privatizačný proces najväčšieho oceliarskeho a hutníckeho podniku v krajine Nová Huť. A Poľsko tiež až teraz uzatvára predaj svojho najväčšieho hutníckeho podniku Polskie Huty Stali. V súvislosti so vstupom do EÚ totiž už nebolo možné dlhšie čakať.
StoryEditor