Dokumentárnemu filmu ste dodali veľmi subjektívny pohľad, silný príbeh a jednoznačný autorský rukopis. Nebije sa to s jeho formou?
- Pre mňa je oveľa dôležitejšie, keď mi nejaký kamarát povie o krajine, ktorá vyžaruje zvláštne čaro, ako keď mi niekto povie, choď do Kene, lebo je tam dvesto slonov a štyristo papagájov. Z každej krajiny má človek určitý pocit a práve schopnosť zachytiť ho je umenie dokumentárneho filmu. Dokument by podľa mňa nemal byť len holé konštatovanie faktov. Nepracujem teda spôsobom, že si niečo najskôr naštudujem a potom natočím film, ale opačne. Ak chcem natočiť zaujímavý film, atmosféra krajiny musí najskôr prejsť cezo mňa, až potom môžem začať nakrúcať. Film potom odkrýva divákovi krajinu tak, ako som ju spoznával aj ja. Často sa mi však stáva aj to, že fluidum krajiny objavím až po návrate domov.
Raz ste sa vyjadrili, že základom dobrého dokumentárneho filmu je myšlienka. Vy filmujete aj o krajinách a ľuďoch, o ktorých sme v živote nepočuli. Kde chodíte po inšpiráciu?
- Väčšinou sa o nich dozviem od priateľov, ktorí prichádzajú z rôznych ciest a s rôznymi inšpiráciami. Nie sú to teda moje nápady, ja sa ich len snažím premietnuť na plátno a dať im ucelenú myšlienku.
Často si však vyberáte miesta, ktoré sú alebo zakázané, alebo na ne majú ľudia obmedzený prístup. Prečo?
- Na svete sú už, bohužiaľ, miesta, ktoré sa vyslovene strácajú alebo miznú priamo pred našimi očami. Spôsob života, akým žijú niektorí ľudia alebo prírodné kmene, sa potom automaticky vytráca. Svet je postihnutý veľkou globalizáciou, do ktorej spadá aj turistika. To znamená, že štandard ubytovania, stravy a služieb sa začína podobať všade na svete. Je veľmi vzácne nájsť lokality, ktoré si zachovávajú svoj pôvodný charakter, kde sa domáci nesnažia plniť turistom všetko, čo im vidia na očiach. Takto zachovalé miesta - vlastne aj tie, o ktorých sú aj moje filmy - ležia potom v ťažko dostupných lokalitách. Či už pre prírodné alebo politické príčiny.
Ktorá krajina vás oslovila najviac ako človeka a ktorá ako filmára?
- Filmy, ktoré som doteraz natočil, som väčšinou urobil preto, lebo vo mne dané krajiny zanechali hlboký dojem. Bol som však aj v krajinách ako napríklad Maurícius, ktorý ma nezaujal vôbec. Vyberám si preto len projekty, ktoré môžu ľuďom niečo povedať. Napríklad úžasný zážitok som mal z prechodu cez .... Highway. Bola to zároveň moja prvá veľká expedícia medzi štyrmi najvyššími pohoriami sveta, kde sme prešli z Pakistanu do Číny, Kaškaru a územím Turkménska a spoznali množstvo národov a kultúr. Boli sme vôbec prví Čechoslováci, ktorým sa týmto územím podarilo prejsť. Aj preto to bolo veľmi emotívne. Posledná expedícia Omo - cesta do praveku v Etiópii, bola pre mňa zasa - rovnako ako aj pre ostatných členov posádky - veľkým prekvapením. Dostali sme sa totiž k takým dávnym prírodným formám života, s ktorými sa už dnes nemáte šancu stretnúť. Vôbec nepotrebujú našu civilizáciu ani moderné výdobytky. Neskôr, keď som sa znovu vrátil do Afriky, ale tentoraz do národných parkov v Keni a Tanzánii, ma Afrika už neoslovila. Bola umelá a turistická.
Prešli ste mnohými civilizáciami rôznych stupňov, o čo prichádzame tou našou, "modernou"?
- To je ťažká otázka. Vrátim sa k projektu Omo, pretože to je posledná expedícia, ktorá mi utkvela hlboko v srdci. Najsilnejším zážitkom bol pre mňa moment, keď sme sedeli na jednej strane rieky a oproti nám, na druhej strane, sedeli domorodci, ktorí začali spievať. Ale také krásne štvorhlasné piesne, že lepšie by to nezaspieval ani profesionálny spevácky zbor. Nikdy som nič podobné nepočul. Bolo to niečo dokonalé. Títo ľudia nemajú televízory ani rádiá, po večeroch sa bavia sami, preto je veľmi zaujímavé, že výsledkom môže byť aj zážitok na takejto vysokej umeleckej úrovni. Dediny tu vo všeobecnosti prežívajú všetko spolu, ľudia sú zviazaní s prírodou, učia sa od nej, majú obrovskú radosť z maličkostí, čo my už nedokážeme, pretože naša civilizácia je poznačená strachom... Strachom, či zarobím, či zarobím viac ako ostatní, či budem mať to a to, či budem mať viac ako iní atď. Jednoducho, stále sa o niečo bojíme. Je však pohodlnejšie žiť v strachu a obavách, ako sa pozerať na svet spôsobom, akým sa dokážu pozerať na svet títo ľudia. Pretože aj to je umenie. Oni sa totiž tešia aj z toho, ako rastie tráva alebo úroda... Kto sa u nás dnes v meste teší z úrody?
S akými prekážkami sa pri cestovaní najčastejšie stretávate? Keď ste natáčali v Novej Guinei úradníci vás vrátili... Nemávate problémy s vybavovaním dokladov?
- Do Mustangu sme potrebovali špeciálne povolenie, ale v Etiópii to bolo jednoduché, pretože sme si len sadli do člna a zmizli na tri týždne v krajine, v ktorej sme desať dní nevideli človeka. Takže tu nehrozilo nijaké papierové nebezpečenstvo.
To možno nie, ale plavili ste sa v sprievode šesťmetrových krokodílov, či nie?
- Po niekoľkých týždňoch spolužitia s nimi máte pocit, ako keby sa vedľa vás pásla len obyčajná krava. Vždy boli nablízku, či už okolo člna alebo stanu, za každou zákrutou. Stali sa jednoducho súčasťou nášho života a nám neostalo nič iné, len sa s nimi naučiť existovať. Dokonca Luciša, profesionálna rafterka a členka posádky, raz pri vyskakovaní z raftu na jedného z nich vyskočila. Je tam totiž veľmi kalná voda a krokodíla si jednoducho nevšimla. Pri takýchto expedíciách však musí každý presne vedieť, čo má robiť a kde je jeho miesto, pretože len malé zaváhanie alebo malá chyba môže rozhodnúť o životoch. Či to bolo pri pádlovaní, pretože sme plavili v päťdesiatstupňových horúčavách od rána do večera, alebo vyberaní vhodného miesta na táborenie, čo nebolo vždy jednoduché vzhľadom na okolité krokodíly, hrochy a domorodcov, ktorí by vás mohli okradnúť alebo zabiť. Okrem toho sme museli hľadať drevo, stravu, filtrovať vodu, čo je tiež zdĺhavý proces, potom fotiť a filmovať a, samozrejme, celú noc strážiť. Bolo to teda dosť psychicky náročné, aj keď zvládnuteľné.
Takže domorodci nie sú až takí kamarátski, ako sa zdajú byť vo filmoch?
- Samozrejme, keď sa stretnete s domorodcami ovešanými samopalmi na ich území, kde im podľa nich všetko patrí (pretože v tejto predstave žijú dlhé storočia), potom je logické, že za všetko, čo tu použijete, musíte zaplatiť. Za dýchanie vzduchu, za pitie vody... Zo Sudánu sa do Etiópie dostali samopaly, pričom jeden samopal tu stojí štyri kravy a keď sa dostal niekto k samopalu vyvraždil až päťsto ľudí z jedného kmeňa. Samozrejme, nenasledoval nijaký postih, pretože tu polícia nefunguje. Takže my sme žili s rizikom, že kedykoľvek nám mohol niekto prestrieľať čln, pretože veci, ktoré sme niesli, by boli určite dobrou a bohatou korisťou. Musíte mať však dobrú vieru. Mnohí z nich boli napríklad prekvapení, že sme zarastení, pretože sme boli len druhá expedícia, ktorá touto riekou prešla.
Pri dokumente Tajomné Mamberamo prišiel vrchol filmu úplne na záver. Ani nie tak tým, čo ste sa o ľudožrútoch dozvedeli, ale skôr smrťou jedného z hlavných predstaviteľov...
- Pár mesiacov pred expedíciou Tajomné Mamberamo som bol s Jindrom... na Kančenčonke v Himalájach. Bol to môj dobrý kamarát a ja som ho nahovoril, aby išiel s Lacom Gulíkom do Novej Guiney. No a bohužiaľ, pár týždňov po expedícii v Himalájach, aj zomrel. Tento film bol vlastne venovaný jeho pamiatke.
Pri vyrábaní filmu Mustang ste vraj mali veľkú morálnu dilemu. Kráľov brat tohto nezávislého kráľovstva vám vraj povedal, že je na vás, či o zabudnutej civilizácii poviete verejnosti alebo nie... Vy ste sa rozhodli kladne.
- Dokumentárny film Mustang mal vyvolať polemiku, pretože človek by sa mal vždy s niečím konfrontovať, s niečím súhlasiť a s niečím nesúhlasiť. Týmto filmom som chcel načať problematiku etiky cestovania. Chcel som, aby sa človek zamyslel nad tým, že každá civilizačná hlúposť môže ovplyvniť národ ľudí, ktorý ide práve navštíviť. Aj keď si to vôbec nemusí uvedomovať. Napríklad, ak máte niekde požiadavku na fľašu coca-coly, domáci vám ju zoženie, ale fľaša mu tam zostane. A keď zistí, že poznáte coca-colu a nepoznáte nijaký z ich výrobkov, tak prestane vyrábať vlastné výrobky a dovezie len výrobky, o ktoré má záujem turista. A toto je podľa mňa veľmi nebezpečné. Mustang je vlastne o kultúrnej identite, ktorú by si mal uvedomiť každý jeho návštevník. Momentálne je to v Nepále turistická destinácia číslo jeden. Ponúkajú ju všetky cestovné kancelárie, niektorí americkí turisti si na cestu sem dokonca najímajú aj vrtuľníky. A práve preto by film mal byť akýmsi zamyslením sa nad tým, ako som to videl ja, ako by to mohlo fungovať a ako by sa tu ľudia mali správať.
O tomto kráľovstve sa veľa u nás nevie, čo vás najviac zaujalo?
- Napríklad len jednoduché deti tu bývajú zafúľané, pričom si môžete pomyslieť, v akých nehygienických podmienkach žijú... Nevysvetlíte im však, čo je špina, pretože v takejto vysokej nadmorskej výške neexistujú mikróby, ktoré by boli nebezpečné na prenášanie chorôb. Preto je pre nich umývanie úplne nepodstatné... Keď si pozriete vo všeobecnosti jednotlivé domy, ich dvory a celkový spôsob života, nenájdete tu ani jednu smietku špiny, pretože nepoznajú odpad. Nepovaľujú sa tu papiere, kartóny, škatule, pretože všetko, čo vyrobia je prírodné a hneď to aj spotrebujú. Je to teda absolútne ekologicky čisté miesto na zemi. Napríklad aj trus po dobytku používajú ako palivo. Veľmi zaujímavý je však aj sociálny život. O majetok sa podelia tak, že celý pripadne najstaršiemu synovi. Mladší odchádza do kláštora, preto niet dôvodu, aby sa majetok rozdeľoval na menšie časti. To znamená, že zem a zvyšok majetku ostáva pokope a všetci na ňom spoločne pracujú. Pričom mladší synovia ostávajú s najstarším bratom a delia sa aj o manželku. Tým pádom sa ich sociálny systém po roky nemení a aj počet obyvateľov ostáva približne rovnaký. Na jednu ženu potom pripadajú až štyria, piati muži. Tieto krajiny sú ďalej typické aj tým, že sa v nich pomáha i slabším jedincom, je tu vytvorený prirodzený systém pomoci. Moderná civilizácia však často tento systém narúša. Ako napríklad v Ladhaku, kde preto, že leží na pakistansko-ruských hraniciach tu zamestnali v armáde niekoľkých kuchárov, ktorí začali dostávať prídel pšenice. Tým pádom už nemuseli obrábať polia, pretože si povedali: "Nemusím vám už pomáhať, pretože pšenicu už nepotrebujem," a tak celý zaužívaný systém postupne začal krachovať.
A čo vás najviac na cestách šokovalo?
- Šokovalo? Na cestách nič mimoriadne, skôr som šokovaný, keď prídem domov...
Označujú vás ako zázračné dieťa filmu. Tento rok sa vaše meno spája s oceneniami na mnohých medzinárodných festivaloch. Splnil sa vám sen?
- Sny nás prenasledujú každý deň, stále. Jeden sa nám plní a my sa ihneď sústredíme na ďalší...
StoryEditor
Pavol Barabáš: Naša civilizácia je poznačená strachom zo všetkého
Dediny tu vo všeobecnosti prežívajú všetko spolu, ľudia sú zviazaní s prírodou, učia sa od nej, majú obrovskú radosť z maličkostí, čo my už nedokážeme, pretože naša civilizácia je poznačená strachom... Strachom, či zarobím, či zarobím viac ako ostatní, či budem mať to a to, či budem mať viac ako iní atď.