Vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi patria k najvýznamnejším osobným vzťahom medzi ľuďmi vôbec. Obvykle nevznikajú pochybnosti o tom, kto je otcom narodeného dieťaťa. K sporom o otcovstvo alebo k pochybnostiam v konkrétnych prípadoch môže dôjsť preto, že otec dieťaťa nie je nevyhnutnou súčasťou aktu narodenia dieťaťa tak ako matka, a samozrejme preto, že otcovstvo nie je možné jednoznačne vedecky dokázať. Preto sa uplatňujú právne pravidlá, ktorých použitím sa možno najviac priblížiť realite, prípadne určiť za otca dieťaťa muža, ktorý dieťa čo najpravdepodobnejšie splodil. Zároveň sa dáva mužovi právna možnosť vyvrátiť, resp. vylúčiť záver o otcovstve, ak sa vyskytnú okolnosti, ktoré vzbudzujú vážnu pochybnosť o objektívnej správnosti takéhoto záveru. Zákon o rodine používa pri určovaní otcovstva právne domnienky, ktoré sa uplatňujú v určitom poradí tak, že ďalšia nastupuje až vtedy, ak nemožno použiť predchádzajúcu domnienku.
Prvá domnienka: za otca dieťaťa sa považuje manžel matky. Táto domnienka pôsobí priamo zo zákona. Má teda automatický účinok, otcovstvo sa osobitne nezisťuje, pretože existencia manželstva je zárukou intímneho vzťahu manželov a základným predpokladom vzťahov rodičov a detí narodených v manželstve. Zákon o rodine počíta aj s určením otcovstva v prípade zániku manželstva, ak sa dieťa narodí do tristo dní. V tejto lehote je možné ešte predpokladať, že sploditeľom dieťaťa bol muž žijúci s matkou dieťaťa v manželstve. Pre takýto prípad je prvá domnienka spresnená tak, že v prípade zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné sa manžel matky považuje za otca dieťaťa narodeného ešte do tristo dní po zániku manželstva. Ak sa však v takomto prípade žena znovu vydala a porodila dieťa do tristo dní od zániku predchádzajúceho manželstva, mohla by prvá domnienka svedčiť pre dvoch mužov. Zákon túto kolíziu rieši tak, že určuje za otca dieťaťa neskoršieho manžela. Ak sa vdove, rozvedenej žene alebo žene, ktorej manželstvo bolo vyhlásené za neplatné narodí dieťa neskoršie ako tristo dní od zániku manželstva, neuplatní sa prvá domnienka, ale nastupuje druhá, prípadne tretia.
Druhá domnienka: otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Ak nie sú rodičia dieťaťa manželmi, najspoľahlivejším prostriedkom na určenie otcovstvo je ich súhlasné vyhlásenie pred matrikou alebo pred súdom, že sú rodičmi dieťaťa. Súhlasným vyhlásením rodičov možno určiť otcovstvo aj k dieťaťu ešte nenarodenému, ak je už počaté. Druhá domnienka platí aj vtedy, ak je matka dieťaťa vydatá, ale prvá domnienka, hoci už automaticky začala pôsobiť, bola potom vyvrátená manželom matky a matka dieťaťa a muž, ktorý dieťa splodil, sa rozhodli súhlasným vyhlásením určiť otcovstvo dieťaťa. Ak by však platila domnienka o otcovstve manžela matky, bez jej vyvrátenia by súhlasné vyhlásenie bolo právne neúčinné.
Tretia domnienka: otcovstvo určené súdom. Ak sa neuplatnila niektorá z predchádzajúcich domnienok, môže otcovstvo určiť súd. V tomto prípade sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorý mal s matkou dieťaťa pohlavný styk v rozhodnom čase, t. j. v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac než tristo dní. Ďalšou podmienkou je, že otcovstvo daného muža nevylučujú závažné okolnosti.
Návrh na určenie otcovstva
Návrh na určenie otcovstva môže podať matka i dieťa. V súdnom konaní sa zisťuje, či žalovaný muž mal v rozhodnutom čase s matkou dieťaťa pohlavný styk, a zároveň aj to, či jeho otcovstvo nevylučujú závažné skutočnosti, napríklad fakt, že nemôže byť otcom pre neschopnosť splodiť dieťa alebo ak ho dôkaz vykonaný krvnou skúškou vylučuje ako sploditeľa dieťaťa. Vyvrátenie domnienky v tomto prípade musí byť celkom určité, nepostačuje len fakt, že matka dieťaťa mala pohlavný styk v rozhodnom období s viacerými mužmi. Ak dokazovanie vykonané krvnou skúškou nevylúčilo otcovstvo dieťaťa a krvná skúška vyznela rovnako aj pre ďalších mužov, o ktorých sa zistilo, že sa s nimi matka dieťaťa v rozhodnom období pohlavne stýkala, súd musí vykonať ďalšie dokazovania vrátane dedično-biologickej skúšky. Počas súdneho konania o zapretie otcovstva na návrh matky alebo dieťaťa môže muž označený za otca dieťaťa predkladať dôkazy o tom, že nie je otcom. Výsledkom môže byť, že otcovstvo žalovaného muža je pravdepodobné, u iných mužov, s ktorými sa matka pohlavne stýkala, menej pravdepodobné alebo nepravdepodobné. Všetky tri domnienky je možné vyvrátiť. Prvé dve vtedy, keď sa na ich základe už otcovstvo určilo, tretia sa vyvracia počas súdneho konania o určenie otcovstva. Manžel matky môže svoje otcovstvo zaprieť na súde v lehote šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel, že jeho manželke sa narodilo dieťa. Aj matka dieťaťa môže v lehote šesť mesiacov od narodenia dieťaťa zaprieť, že jej manžel je otcom dieťaťa. Ak sa narodí dieťa medzi stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva a trojstým dňom po tom, keď manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len vtedy, ak je vylúčené, že by manžel mohol byť otcom dieťaťa. Je to napríklad vtedy, ak manželia v rozhodnom čase spolu nemali pohlavný styk alebo ak sa dokáže, že manžel nemôže splodiť dieťa. Ak sa narodí dieťa pred stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva, na to, aby sa manžel matky nepovažoval za otca dieťaťa, postačí, ak zaprie svoje otcovstvo na súde. Ak sa však zistí, že mal s matkou dieťaťa v rozhodnom čase pohlavný styk, alebo ak pri uzavretí manželstva vedel, že je tehotná, bude zapretie otcovstva úspešné len vtedy, ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Zaprieť otcovstvo svojho manžela môže aj matka dieťaťa do šiestich mesiacov od narodenia dieťaťa. Aj muž, ktorý určil svoje otcovstvo súhlasným vyhlásením, môže ho zaprieť pred súdom v lehote šesť mesiacov odo dňa, keď bolo jeho otcovstvo určené, ak je vylúčené, že by mohol byť otcom. Na záver treba ešte uviesť, že v prípade, keď niektorému z rodičov uplynie lehota ustanovená na zapretie otcovstva, má toto oprávnenie ešte generálny prokurátor, ktorý však koná len vtedy, ak to vyžaduje záujem spoločnosti.