Účelom spravodajskej hry je podľa "príručiek" spravodajských dôstojníkov provokácia. Tá má smerovať proti pôsobeniu zahraničných rozviedok na území daného štátu s cieľom odhaliť zámery, záujmy, reakčný čas, ohlasy na podnet či priamo sieť spolupracovníkov konkurenčných tajných služieb. Jej najrozšírenejšou formou je účelové vypúšťanie informačných bublín. V súčasnosti si však metódy tajných služieb osvojili už aj mnohé médiá. Ich úspešné posúvanie figúriek po šachovnici sa v uplynulých dňoch prejavilo ak nie priamo v protireakcii Slovenskej informačnej služby, tak určite v zlepšení skóre vo vzťahu k politikom. V záhadnom tichu okolo povolebnej personálnej výmeny riaditeľa SIS Vladimíra Mitra za prinajmenšom supermana. Hľadanie novej tváre, nepoškvrneného zánovného štítu a sterilne čistých rúk zrodených pre takúto funkciu nikto z koaličných partnerov nepotvrdil, ale ani rozhodne neodmietol. Výmena stráží je teda stále aktuálna. Aj preto sa začali prikrmovať všeobsažné "mediálne šumy", odvolávajúce sa na všezahŕňajúce "kuloárne zdroje". V tejto situácii nie je celkom jasné, či v informáciách o kandidátoch ako Branislav Orava alebo Jozef Pivarči išlo o prerieknutie sa politikov alebo o fabuláciu novinárov. Záujem by totiž o to mohli mať obidve strany. Politické subjekty ako SDKÚ či KDH môžu tento spôsob prezentácie využiť na masírovanie, test reakcií či na zaužívanie spojenia mena a funkcie v spoločnosti ešte pred tým, ako vznesú voči svojim partnerom konkrétnu požiadavku na získanie postu pre svojho človeka. Motivácia médií by im v tom mala vlastne len nahrať, pretože kalkulácie a variácie s obsadením postu riaditeľa spravodajských zložiek štátu sú vždy inšpiratívne a atraktívne. Opojná je aj predstava, že by sa podarilo malým pošteklením spustiť "lavínu prerieknutí". Bežní prijímatelia mediálnych produktov však pri takýchto pravidlách hry stále viac riskujú, že namiesto "napichnutia informačných kanálov" ranných správ narazia na upchatý septik.