Za mierneho mrholenia prichádzam na bratislavské letisko. Namiesto nablýskaného skleneného terminálu sa však ocitám pri nízkej postrannej budove obohnanej ostnatým drôtom. A namiesto slečny na check-ine ma víta zamrežovaný turniket bez možnosti prejsť ním bez príslušnej kartičky.
Sem neohlásených hostí nevpúšťajú. A tak to má byť. Stojím totiž pred Letkou ministerstva vnútra, ktorá zabezpečuje leteckú dopravu našim najvyšším ústavným činiteľom.
A ešte zachraňuje Slovákov, ktorí ostanú v zahraničí v nejakej "šlamastike" a treba ich dostať bezpečne domov. Dnes ale nebudeme nikoho zachraňovať, tento deň strávim s posádkou slovenského „Air Force One“ pri pracovnej návšteve Poľska.
„Najprv ti ukážem, ako to funguje“
Hoci si lístok na let vládneho špeciálu nikde nekúpite, kapitán Ján Pastírik odbúrava pátos situácie mohutným zovretím dlane a vyhlásením, že si budeme tykať. „Najprv ti ukážem, ako to funguje“ a už ma vedie z miestnosti do miestnosti, kde mi vysvetľuje, ako sa požiadavka na let postupne premieňa na skutočnosť. Pridelí sa lietadlo, vybavia sa povolenia, naplánuje trasa. „A potom sa dozvieme, že má letieť iné lietadlo a môžeme začať odznova,“ smeje sa Pastírik.
Potreba detailného naplánovania trasy je v dnešnej dobe nevyhnutnosťou. Ešte sme ani nevstúpili na palubu a piloti už vedia nielen to, kadiaľ poletíme, ale poznajú aj niekoľko variantov, ako a kam by sme leteli v prípade komplikácií. V sprievode hlavného pilota a kopilota teda vstupujem na letiskovú dráhu, kde už pred nami stojí vládny špeciál Airbus A-319, ktorý Slovensko za 42 miliónov eur kúpilo iba minulý rok. „To je tak 250 rodinných domov,“ poznamenáva Pastírik a ja si prepočítam, že toto lietadlo stojí asi toľko, čo všetky nehnuteľnosti povedzme v pribratislavskej obci Borinka dokopy.
Aj keď do plánovaného odletu ostáva takmer hodina, už pred naším príchodom je Airbus naštartovaný a prebieha jeho obhliadka technickým personálom. Uvedomujem si, že piloti teda nie sú tí, ktorí „otočia kľúčikom“ a naštartujú. Vchádzame do kokpitu, kde sa obidvaja púšťajú do pre mňa nezrozumiteľného stláčania gombíkov na palubnom počítači prerušovaného iba občasnými inštrukciami v angličtine, čo je oficiálny jazyk letectva.
Predstava, že týchto 70 ton zliatin a paliva ovláda 7 mikropočítačov na úrovni niekdajšej 286-ky mi na pohode nepridáva, ani jeden z pilotov sa tým však zjavne nezaťažuje. Už to majú odskúšané a mne neostáva len im dôverovať.
Čestná stráž
Pri lietadle sa začína zhromažďovať čestná stráž – dnes povezieme prezidenta. Pre pilotov je však najväčší rozdiel medzi komerčnými letmi a tým, keď vezú najvyšších štátnych predstaviteľov v tom, že ak mešká premiér či minister, počkáte ho.
Všetci sú na palube, schodíky sa odpútavajú od boku stroja a my pomaly rolujeme na začiatok vzletovej dráhy. So značnou dávkou vzrušenia sledujem cez čelné sklo, ako sa lietadlo mohutne rozbieha a odliepa od zeme. Piloti nevyzerajú, že by tento jedinečný okamih prežívali rovnako intenzívne ako ja. Už po pár minútach odovzdávajú „kontrolu“ nad prezidentom autopilotovi a oni sa venujú komunikácii s vežou a dohliadaniu, či všetko ide ako má. „Kniplu“ sa zmocňujú opäť až tesne pred pristátím, pretože napriek technickému pokroku stále počítač nedokáže pristáť bezpečnejšie ako človek.
Po krátkom rolovaní na veľkom Šopénovom letisku vo Varšave prichádzame na miesto, kde nás už čaká policajná kolóna, ktorá odváža prezidenta aj s jeho sprievodom. Cez okno tu vidím odparkovaný aj starý slovenský vládny špeciál – Tupolev Tu-154, ktorý do Poľska pred nami priviezol premiéra. Prezident a premiér totiž podľa protokolu nikdy nesmú cestovať v jednom lietadle.
Aj „náš“ Airbus po chvíli zaparkuje a celá posádka – dvaja piloti, tri letušky a technik – nasadá do pristaveného automobilu. „A to sa to lietadlo nezamyká? Nemôže ho niekto ukradnúť?“ naivne sa pýtam obzerajúc sa za lietadlom zmenšujúcim sa v diaľke. „Nie, to sa nezamyká. Aj keď Tupolev sa zamknúť dá.“ Ktovie prečo ma poznámka o starom ruskom stroji neprekvapila.
Deň trávime na jednom z hotelov pri letisku. Dozvedám sa, že život pilota má ďaleko od vysnívaného zamestnania, ktoré som si ako dieťa predstavoval. „Moje dcéry vyrástli ani neviem ako a stále musíš byť v pohotovosti,“ hovorí Pastírik. „Ale koniec koncov je to robota ako každá iná.“
Načo potrebujeme vládnu letku?
Pýtam sa ho tiež, ako hodnotí nákup nových lietadiel pre vládnu letku. „Bolo to potrebné, konečne lietame na lietadlách súčasnosti. Napríklad Tupolev má spotrebu paliva poviem päť ton na hodinu, náš Airbus len dve.“ Snažím sa predstaviť si to. Bežné SUV má spotrebu okolo 9 litrov benzínu na sto kilometrov. Toto lietadlo spotrebuje za hodinu toľko paliva, koľko terénne auto váži aj s plnou nádržou, posádkou a naplneným kufrom. Ale zase ťažko by zachraňovalo 34 zranených Slovákov z nebezpečnej zóny napríklad na Blízkom východe.
„Predstav si, že je vrchol letnej sezóny a niekde v zahraničí sa stane teroristický útok. A ty odtiaľ potrebuješ evakuovať Slovákov. Žiadna komerčná spoločnosť ti vtedy lietadlo nepožičia a nikto by ho ani nepoistil. Na to potrebuješ vládnu letku.“ a mne neostáva, než s kapitánom Pastírikom súhlasiť.
Nový vládny špeciál Airbus A-319 predsa len nie je tak úplne nový. Vláda kúpila už 12 ročný stroj, podľa pilotov je však po generálnej oprave vo výbornom stave, nalietaných má menej ako 4500 hodín. Pre porovnanie: lietadlá nízkonákladových spoločností toľko nalietajú za pol roka. „A nie je možné, že by boli stočené kilometre podobne ako napríklad pri autách?“ Moja otázka sa opäť stretáva s úškrnom. „Určite nie, o všetkom sa vedú podrobné záznamy. A ak by k lietadlu záznamy chýbali, nikto by ho nekúpil.“
Späť k nezamknutému vládnemu špeciálu na varšavskom letisku sa dostávame až za tmy a ja v svetle reflektorov obdivujem veľký portrét Milana Rastislava Štefánika na jeho chvoste. „Raz sa nám stalo, že za nami pribehol jeden technik a spýtal sa, že kto je ten francúzsky generál. Spoznal totiž francúzsku generálsku čiapku.“
Do Bratislavy sa vraciame s medzipristátím v Poprade. A skutočne, keď lietadlo po tretíkrát tento deň odliepa nos od vzletovej dráhy popradského letiska, už ma to necháva chladným. Začínam veriť pilotom, že vlastne robia úplne normálnu prácu.