Slovensko má za sebou historicky vôbec prvý samit lídrov Európskej únie, ktorý nastolil viacero tém. Zvýšenie dôveryhodnosti voči Európskej únii ako takej, bezpečnosť, ale aj migráciu.
Ste spokojný po samite? S obsahom, s tým, ako to celé prebiehalo?
Ja nie som nikdy spokojný s vecami, nemôžu byť vždy ideálne. Ale som spokojný preto, lebo sa treba trochu vrátiť k pôvodnej myšlienke, o čom mal byť samit, a tá sa zrodila hneď po britskom referende. Základným poslaním bolo odísť preč z Bruselu, z tej bubliny, kde sú premiéri veľmi často pod tlakom prijímania konkrétnych rozhodnutí a uznali sami, že nemôžeme donekonečna sedieť len nad závermi. Musíme mať trochu pokoj a odstup a dať si jednu zásadnú politickú debatu o tom, čo sa udialo s referendom v Británii a čo chceme postupne robiť s Európskou úniou. Bolo to hlasovanie o členstve Británie, ale nebagatelizuje sa to a každý si je vedomý, že to je širší problém, ktorý nám tu roky narastá. Vtedy v júni sa rozhodlo, že takáto voľná, neformálna debata o diagnóze Európskej únie by sa mala uskutočniť. Samozrejme, že od júna do septembra narástli očakávania a už nikto sa nevracia k tomu, čo bola pôvodná myšlienka a ku koncu už boli očakávania a ambície naozaj veľké.
Téma brexitu ako taká z rokovaní až tak nezaznievala. Naozaj to bolo o tom, že dôverujte Európskej únii? Dáme vám nejaký plán, ako by ste nám mali dôverovať. Jediné, čo sa týkalo Británie bolo, že tam bolo 27 krajín...
Úplne presne to čítate a ak to tak bolo videné zvonku, tak to tak aj malo byť. Totiž, toto bol samit bez Británie, ale on nebol o Británii, pretože od začiatku bola jednoznačná dohoda, že v tejto fáze, kým Británia sama požiada o vystúpenie, nechceme diskutovať ani o tom, čo si musia Briti zodpovedať sami. To znamená, kedy chcú spustiť celú procedúru. Už v júni premiéri povedali, že veľmi jednoznačne nebude žiadne rokovanie s Britániou bez toho, aby notifikovali vystúpenie. Otázka toho, čo súvisí s britským odchodom a o to viac nastavenia budúcich vzťahov, zámerne nebola nikdy na stole. Toto bolo naozaj plánované ako debata, kde si účastníci samitu pokojne medzi sebou, bez tlakov na prijímanie konkrétnych záverov, povedia niektoré veci, ktoré možno znejú aj ako banalita, ale v Bruseli na ne objektívne nie je čas. Preto sa vraciam k tomu, že tá debata absolútne splnila tento zámer.
V Bratislavskej deklarácii po samite sú dve zaujímavé veci. Prvá, že budeme mať nejaký plán, ako urobiť víziu Európskej únie atraktívnejšou, zvyšovať dôveryhodnosť a podobne. Niektoré krajiny sa o to snažia už roky, desiatky rokov, stáročia. My to chceme stihnúť v priebehu pár mesiacov, čo sa mi zdá ako extrémne krátky čas. Viete si predstaviť, že či už lídri, alebo aj v spolupráci s ľuďmi z Bruselu, dokážu takýto koncepčný materiál vypracovať počas niekoľkých mesiacov?
Samozrejme, že to nebude ľahké, lebo ak si dáme teraz nejaké obdobie šiestich mesiacov na nejaký plán na to, ako chceme ľudí osloviť a získať dôveru späť, tak je to krátke obdobie. Veď si len spomeňme, že napríklad o Lisabonskej zmluve sa rokovalo roky. Ale na druhej strane sme si vedomí toho, že za posledné obdobie, minimálne desať rokov, je Únia stíhaná jednou krízou za druhou a ja mám pocit, že hlavnou súčasťou tohto problému alebo diagnózy je, že Únia, ktorá je aj na Slovensku synonymom stability a bezpečnosti, je za posledných desať rokov vykreslená v úplne inom svetle. To je kritický moment, ktorý prišiel s Britániou, ktorý už nemožno odkladať na ďalšie roky. Taká je dohoda, v marci budúceho roku sa ukončí týchto šesť mesiacov nejakej sebareflexie a dá sa na stôl niečo, čo by malo jasne povedať, aká bude budúcnosť Európskej únie. Nemá to byť len o slovách, lebo ľudia už majú vyše hlavy slov. Ľudia chcú vidieť konkrétne výsledky, riešenia mnohých problémov, ktoré sú otvorené, konkrétne nedokončené euro, migrácia, ktorá stále nie je zvládnutá, aj keď mnohé kroky sa už urobili. Sú tu problémy v ekonomike, v nastavení našich verejných financií. Jednoducho, je tu príliš veľa rozostavaných stavieb a podľa môjho názoru je najlepšie zamerať sa na tieto oblasti. Ak sa stabilizuje euro, ak bude Európska únia schopná oveľa lepšie konať v zahraničnej politike, bude to zásadný krok presvedčiť ľudí, že Európska únia je nejaký zmysluplný priestor. Bratislava podľa môjho názoru bola dôležitá aj v tom, že nikto tu nezačínal s novou víziou, pretože veríme, že projekt je správny. Vo svojej podstate nemá alternatívu, ale každý si je vedomý toho, že sa tu urobilo mnoho chýb. Máme príliš veľa plánov, príliš veľa rozhodnutí, ale málo implementácie. Ten čas nemôže byť príliš dlhý, po šiestich mesiacoch verím, že prídeme s niečím zmysluplným.
Často sa ako riešenie ponúka, že Únia musí byť zomknutejšia, pevnejšia, nechcem použiť slovo integrovaná, ale istým spôsobom aj to. Nemyslíte si, že ak neprebieha nejaké vysvetľovanie, bežní ľudia nebudú stotožnení s tým, že toto chcú mať, pretože to môže vyvolať na konci viac škody ako osohu. Nemalo by sa riešiť na istej úrovni aj to, ako to ľuďom vysvetliť, ako im to povedať normálne, aby to pochopili?
Toto je obrovský problém, ale myslím si, že jedným z dôvodov je, že za ostatných desať rokov alebo viacero desaťročí bola základná schéma – viac Európy alebo menej Európy a tieto dva tábory sa prekrikovali medzi sebou. Podľa môjho názoru je to treba dať nabok, lebo bežný občan, nie na Slovensku, ale v Bavorsku, v Taliansku, v Holandsku, nerozumie, čo je v teórii pre akademikov viac Európy, viac integrácie, silnejšie postavenie inštitúcií. Ľudom je to úplne jedno, ale nechcú, aby bola Európska únia takmer v permanentnej kríze. Ukazuje sa, že nie sme schopní udržať najdôležitejšie projekty, ktoré sú najväčším úspechom a ľudia im rozumejú. Ja si dokonca myslím, že dnes treba povedať, že základnou výzvou je, ako ustáť dôsledky základných úspešných projektov Európskej únie. To je spoločná mena, tej každý rozumie...
Ale nie každý ju považuje za úspech.
Prieskumy verejnej mienky aj u nás hovoria v jej prospech, panuje tu podpora pre spoločnú menu. Okrem iného sa s tým ľudia vedia identifikovať. To pre nich nie je viac Európy, aj keď v podstate to viac Európy je. Schengen? To znamená, že sa tu urobili dva obrovské projekty, to sú integračné skoky smerom k „viac Európy“. Ale my nevieme posledných desať rokov zvládnuť ich dôsledky. Ak chcete mať spoločnú menu, musíme sa viac pozerať na prsty jeden druhému. A toto v niektorých krajinách vnímajú ako diktát Bruselu, že bruselskí úradníci chodia prepisovať rozpočty a tak ďalej. Základným receptom je naozaj udržať pri živote tieto základné veci, kde niet sporu o tom, že ľudia k nám majú dôveru. Ďalšou vecou je vnútorný trh. Je tu stále množstvo prekážok, ktoré nás otravujú v dennom živote a keď sa urobia takéto, aj relatívne drobné kroky, je to základ toho, aby ľudia prestali byť otravovaní krízami, nočnými samitmi, lebo takýto bol obraz Únie v posledných desiatich rokoch.
Druhá vec je skôr v symbolickej rovine. Keď Matteo Renzi neprišiel na spoločnú tlačovku, vyjadroval sa veľmi kriticky, podobne ako Viktor Orbán. Ale toto je Taliansko, stará krajina, to nie je bežné. Ak chceme zvyšovať dôveryhodnosť Európskej únie, je toto dobrý príklad, že ani starí lídri nie sú schopní držať spolu a už aj navonok presakujú ich spory?
Nechcem ich nejako interpretovať, toto nie je moja úloha. Ja to beriem čiste ako nejakú politickú situáciu, keď pre nich bolo dôležitejšie prezentovať svoju národnú pozíciu. Bolo to pre nich dôležitejšie ako navonok spolu s ostatnými lídrami prezentovať to, čo je jednoznačná interpretácia samitu. Preto bol samit úspešný, lebo vnútri si lídri povedali veci naozaj otvorene, ale nikto neprišiel s nejakým alternatívnym konceptom. Spomeňme si, že po brexite boli v médiách titulky, že sa potápa loď, rozpadáva sa to, kto bude ďalší... Tri mesiace po referende v Bratislave nikto neprišiel s nejakou alternatívou, poďme to začať robiť celé úplne ináč. Každý povedal, poďme si začať plniť domáce úlohy, začnime napĺňať sľuby.
Ale to už padlo toľkokrát, aj v rámci eurozóny. Budeme rozpočtovo zodpovední, aby sme neohrozovali spoločnú menu. Novinári aj ľudia to už počúvajú také dlhé roky, až je ťažké veriť, že k tomu naozaj dôjde.
Aby sme to nemaľovali úplne naružovo, ani z mojej strany. Ja vôbec nehovorím, že pozajtra sa naplnia všetky sľuby. Ale čo viac ako nejaké zomknutie a uvedomenie si, že naozaj každá jedna krajina Európskej únie, či veľká alebo malá, si uvedomuje, že neobstojí, ak to nebudeme robiť spoločne. Ak si nastavíme parameter, že po každom samite sa budú všetci objímať, usmievať a hovoriť, aká je obrovská jednota, nikdy to tak nebude. Ale toto je moment, ktorý je najvážnejší v celej histórii Európskej únie, a podľa mňa Bratislava bola tým momentom, ktorý minimálne dáva šancu uvedomiť si, že toto je jedna z výrazných príležitostí tie veci nejako stmeliť, prekonať mnohé veci, keď škrípete zubami. Nám sa tiež mnohé veci v Európskej únii nepáčia.
Aké?
Napríklad nie je fér, ak niektoré krajiny robia dôsledne veci, aby naplnili napríklad pakt rastu a stability, a očividne máme iné krajiny, ktoré dostávajú výnimky. To nie je v poriadku. Rovnako sa mi nepáči, že sa prijímajú niektoré opatrenia kvalifikovanou väčšinou, legálne správne, ale ignorujú sa veľmi citlivé otázky, z pohľadu jednotlivých krajín. Napríklad v oblasti kvót, o ktorých vieme, že v praxi nefungujú. Európska únia veľmi často najprv urobí rozhodnutie pod nejakým tlakom, či už inštitúcií alebo istých skupín, a až potom sa zaoberáme dôsledkami. To nie je tak, že Slovensko na rozdiel od iných krajín nevidí problémy v Európskej únií, máme tu Európsky parlament, ktorý má mimoriadne silné postavenie, veď bez neho sa nedá urobiť žiadna legislatíva. Je tu otázka zodpovednosti, vzťahu k národným parlamentom, toto nie je ideálne nastavené. Ale nemôžeme dnes začať debatu, že to ideme celé rozobrať, lebo vám hovorím úprimne, nedáme to dokopy.
Nie je v istých fázach presadzovanie národnej pozície zo strany lídrov naozaj možno to, čo ohrozuje úniu? Pretože ak si ideme na takýchto fórach presadzovať svoje národné záujmy, tak ako chceme od ľudí, aby verili tomu projektu? Ten projekt je možno v niečom viac ako národ?
To je to, čo sa pokúšam komunikovať, že sú tu dva zásadné projekty, a tie majú dôsledky, ktoré sú bolestivé. Ale je otázka, či im veríme natoľko, že prekonáme niektoré nepríjemné veci, ktoré treba doma zvládnuť, lebo veríme spoločnému projektu, napríklad v podobe meny. To nemôže byť bez dôsledkov, že sa krajiny dohodli mať spoločnú menu. To je najvyšší stupeň dôvery medzi sebou, a tú treba nejako napĺňať. Rovnako Schengen, veď hranice sú jedným zo základných atribútov štátu a dnes hranice nie sú odstránené, ale vnútri sa nekontrolujú. My sme ten Schengen postavili na slnečné dni, keď je všetko v poriadku, ale Schengen sa ukázal absolútne nepripravený na niečo, čo sme videli v minulom roku. Ale to podstatné, nebojím sa to povedať, také líderstvo, na ktoré príde, je, že či ochránime tieto dve základné veci. Ľudia na to dávajú veľmi silný mandát, ale bude to o tom, či vieme v prospech týchto vecí ustáť aj tie domáce citlivosti. Zabudnime na to, že po každom samite bude jednota a každý bude hovoriť v oslavnom tóne, ale Bratislava bola z tohto pohľadu napriek týmto dvom kritickým hlasom úspechom.
Jednou z tém bola migračná kríza. Vy ste hovorili, že sa riešila aj nejaká sebareflexia. Riešilo sa napríklad aj to, že posledný rok, čo prepukla migračná kríza, to Európa nie úplne zvládla?
Ja mám pocit, že tu je istá sebareflexia, že sme veci nezvládli. V podstate vývoj nám dáva za pravdu v jednej veci: totiž, keď sme sa dostali pod ten najväčší tlak, státisíce ľudí sem išli, tak si spomeňte – keď sa prijalo rozhodnutie o povinných kvótach, vtedy otázka nevyhnutnosti ochrany vonkajších hraníc bola považovaná za politicky nekorektnú. Sebareflexia je v tom, pozrite si všetky dokumenty, každý jeden sa začína tým, že migračnú krízu je možné zvládnuť len dokonalou ochranou vonkajšej hranice. Tá sebareflexia napríklad v tejto otázke vôbec neznamená, že máme teraz zhodu na kvótach. Nie je a ani nebude taká zhoda. Ale je veľký posun v tom, že dnes Bulharsko dostalo 180-miliónovú pomoc na ochranu vonkajšej hranice. Pred rokom by to bolo nemožné, pretože vtedy panovalo presvedčenie, že našou morálnou povinnosťou, ktorá je, mimochodom, nespochybniteľná aj dnes, je pomôcť tým, ktorí hľadajú ochranu svojho života a pustiť ich dovnútra. Ale to nezahŕňa to, čo sa dialo fakticky – že sme úplne stratili kontrolu nad hranicou. Mimochodom, pre slovenské predsedníctvo je úspech a zároveň obrovská výzva, že pohraničnú a pobrežnú stráž, ktorá má pomôcť krajinám na vonkajšej hranici, musíme naplniť, aby bola schopná fungovať do konca roka. A na tom robíme vo dne – v noci, aby krajiny poskytli či už technickú alebo personálnu výbavu.
Máme za sebou rok a niečo migračnej krízy, brexit, problémy s bankami. Nežijeme v úplne ľahkých časoch. Máte pocit, že Európa po všetkých týchto krízach vychádza z toho silnejšia, hoci menšia, alebo to musíme tlačiť, aby to bolo silnejšie?
Asi vás sklamem, ja nemám pocit, ale mám tú nádej. Toto je kritický moment. Ani v jednej oblasti to nie je o tom, že sa to ide rozsypať. Zároveň sa dostávame na hranicu toho, keď treba zásadným spôsobom konať. My tu máme pokoj okolo eura, ale je to nedobudované. V tomto smere sa musia urobiť ďalšie kroky, ukončenie bankovej únie, nemôžeme mať donekonečna úplne suverénne ekonomické politiky, keď jedna krajina si povie, že robí štrukturálne zmeny, lebo len tak sa dajú udržať verejné financie, a druhá si povie, že ich robiť nebude. To nie je o tom, že môžete mať aj menu, aj úplne nezávislé fiškálne alebo ekonomické politiky.
Potom si mnohí musíme povedať, že to národné nie je prioritné. A nie všetci si to povedali.
Ale toto sme si dávno povedali, keď sme sa vzdali menovej suverenity a vytvorili sme spoločnú menu. To už dnes nie je otázka. Tu je len to, či budeme – a napríklad aj v oblasti ekonomickej koordinácie – ešte roky chrániť zvrchovanosť v podmienkach, keď vieme, že sme sa dávno vzdali suverenity v prospech spoločnej meny. Dokedy budeme chrániť, alebo trvať na tom, že hranica je výsostnou súčasťou národnej suverenity? To tak je. Ale nemôžete to robiť v situácii, keď jedna krajina, ktorá je v Schengene, alebo dokonca v ňom nie je, nezvláda vonkajšiu hranicu. To znamená, že tá krajina musí pustiť na svoje zvrchované územie iné krajiny, aby jej pomohli, ale to sa nedá robiť proti jej vôli. Hovoriť o klasickej národnej suverenite, keď sme sa jej v rámci Schengenu a v rámci spoločnej meny vzdali veľmi dávno, je podľa mňa niečo, čím len odvádzame od problému. Každý jeden bod veľmi bolí, je veľmi citlivý, treba ho zvládnuť, ale my sme sa rozhodli pre tieto dve veci a treba ich brániť.
Kto je Ivan Korčok
Súčasný štátny tajomník ministerstva zahraničia a splnomocnenec vlády pre predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave a Inštitút medzinárodných vzťahov. Od roku 1992 pôsobil na ministerstve medzinárodných vzťahov. V roku 1996 bol hovorcom ministerstva zahraničných vecí. V rokoch 1999 – 2001 pôsobil v Misii Slovenska pri NATO. Bol veľvyslancom Slovenska v Nemecku i stálym predstaviteľom Slovenska pri EÚ.