Niektorí autori musia čakať na svoje dozrievanie až do stredného veku, u Alberta Camusa sa talent viditeľne prejavil už v mladosti. Do tridsiatky stihol napísať niekoľko svojich najvýznamnejších diel ako Cudzinec, Mýtus o Sizyfovi či Caligula, o niečo raritnejší je súbor jeho esejí Rub a líce, ktorý práve vydáva v preklade Igora Navrátila Slovenský spisovateľ. Camus ich napísal krátko po dvadsiatke, a možno aj kvôli tomuto veku mal po rokoch potrebu nové vydanie doplniť dlhým úvodom, ktorý je aj súčasťou nového slovenského vydania. Nepopieram nič z toho, čo som v tých textoch napísal, ale ich forma sa mi vždy videla ťažkopádna, píše Camus v úvode. Ak je však na knihe naozaj niečo ťažkopádne, je to práve tento predslov, v ktorom má autor potrebu dištancovať sa od nasledujúcich textov a zároveň sa k nim hrdo hlási. Nesúrodo pritom do predslovu radí rôzne podnety od sociálnych otázok, ľudských vlastností až po spisovateľské povolanie, čím pred čitateľa stavia rébus. Nádejou na rozlúštenie sú nasledujúce texty, päť útvarov, ktoré by podľa autora mali byť esejami. Tento žáner sa dá vnímať veľmi široko, čo Camus dokladá hneď v prvom príspevku s názvom Irónia. Ide o akýsi poviedkový trojportrét starých ľudí s malým, o niečo abstraktnejším dôvetkom. Motív staroby sa v esejach viackrát opakuje, vzhľadom na mladosť to prekvapuje rovnako ako jeho chmúrne myšlienky a pocity ničoty, ktoré sú výrazné aj v jeho nasledujúcej tvorbe. Texty v tejto knihe sú jemné v tom zmysle, že len výnimočne prinášajú jednoznačné posolstvo či myšlienku a radšej ich skrývajú do atmosféry medzi riadkami. V Camusových zápiskoch sa opakuje aj motív cesty. V jeho podaní je to presný opak dnešnej reklamnej istoty s azúrovými plážami, Camus je oveľa úprimnejší a hovorí o strachu a úzkosti, ktoré v nás cudzie krajiny vyvolávajú. Klaustrofóbny portrét Prahy určite patrí k tomu najlepšiemu, čo celá kniha ponúka, pocity mladého človeka odkázaného na samotu v cudzom meste s odlišnou kultúrou a jazykom budú dôverne známe každému menej sebavedomému človeku, ktorý čosi podobné prežil na vlastnej koži. Camusove eseje sú výrazne autobiografické, pohybujú sa na pomedzí denníkov a počiatkov literárnej tvorby, v textoch ako Láska k životu sa miesi strach zo života spolu s jeho neodolateľnou príťažlivosťou. "Niet lásky k životu bez zúfalstva zo života," tvrdí vo vete, s ktorou už zápasil v úvode. Ako sám priznáva, po rokoch sa na tomto presvedčení zmenilo oveľa menej, než by sa sám bol kedy nazdával.