Všeličo, vrátane štatistiky poukazuje na to, že od polovice deväťdesiatych rokov sa povodne na Slovensku i v susedných krajinách vyskytujú častejšie a sú čoraz mohutnejšie. Typickou sa stáva veta: "To tu ešte nebolo, na takú vodu si nepamätajú ani najstarší...". Zrejme to nie sú iba subjektívne dojmy, tento poznatok vyplýva aj z hydrologických štatistík.
Zrekapitulujme si posledných päť rokov. V júli 1997 po intenzívnych zrážkach, ktoré spadli najmä na severomoravské hory, stiekli dovtedy nevídané masy vody smerom na juh i na sever. "Plávala" horná i stredná časť povodia rieky Moravy, poľská strana Odry a nemecký breh sa podarilo zachrániť len vďaka obrovskému nasadeniu vojska i civilistov.
Opäť o päť rokov
Prešlo päť rokov a jeden mesiac a na strednú Európu dopadla ešte tvrdšia katastrofa. Najnovšia povodeň 2002 na Dunaji, ale najmä na Vltave a Labe prekonala všetky hydrologické rekordy. Najmä Čechy a juh východného Nemecka boli zdevastované tak dôkladne, ako málokedy predtým. Úsilie nemeckých, rakúskych i českých vodohospodárov a záchranárov bolo priam impozantné, väčšinu zápasov však prehrávali. Proti obrovským masám vody (Prahou údajne pretieklo 1,3 miliardy kubíkov) nepomáhalo nič, technika ani pracovné vypätie. Najnovšie povodne ešte neboli presne vyhodnotené, ich rozsah a intenzita boli zrejme najväčšie v celej doteraz známej histórii.
Vody sa v týchto rokoch v nevídanej miere vylievali aj u ďalších susedov. Na jar 2000 dažde a topiace sa snehy zo značne odlesnených rumunských a ukrajinských Karpát zaplavili značnú časť maďarského Alföldu a juhoslovanskej Vojvodiny. V júli 2001 sa zasa o svoj život a majetok strachovali obyvatelia miest na brehoch poľskej Visly vrátane hlavného mesta Varšavy. A opäť padali rekordy.
Slovensko malo v tomto smere o niečo viac šťastia. Spomínané megapovodne zavadili o jeho územie viac-menej iba okrajom, nimi vyvolaná záplava bola pomerne malá. Samozrejme, netreba zabudnúť, že na to mala vplyv aj skutočnosť, že hrádze na slovenskom úseku Moravy držali lepšie než inde, že na Váhu a Východoslovenskej nížine splnili svoje úlohy tamojšie ochranné systémy a že protipovodňová služba fungovala spoľahlivejšie, ako mnohé iné systémy v tomto štáte.
To však neznamená, že sa nám povodne úplne vyhli. Na rozdiel od susedov, kde najviac zla pôsobili veľké rieky, u nás besneli najmä menšie potoky. Na príčine boli predovšetkým miestne búrky, prívalové dažde, pri ktorých je menšia možnosť včasnej predpovede a varovania, ako pri povodniach na veľkých tokoch. Jeden z nich, v údolí Malej Svinky pri Prešove, si vyžiadal pol stovky životov. A práve tieto náhle búrky možno považovať za príznak meniacej sa klímy. Všeobecne sa totiž pripúšťa, že jedným z následkov toľko diskutovaného globálneho oteplenia je v našich zemepisných šírkach nárast extrémov -- suchá sa stávajú suchšími a dlhšími a prívalové dažde prudšími a nemilosrdnejšími.
Čo príroda, čo človek?
Povodne vždy boli a určite aj vždy budú. V súvislosti s posledným vývojom sa však núka naliehavá otázka: Prispieva ku klimatickým zmenám aj sám človek a ak, tak do akej miery? Najstaršia známa odpoveď je skôr kladná a súvisí s ľudskou hriešnosťou. Podľa Biblie a ďalších veľmi starých zdrojov práve kvôli nej Boh zoslal na Zem prvú potopu. Prírodné vedy však postupne prechádzali na iné teórie. Hovorí sa v nich o mechanizmoch atmosférickej cirkulácie a obehu vody, ktoré občas spôsobujú, že občas v určitom mieste vypadne z oblakov viac zrážok, ako dokážu tamojšie toky odviesť. Nemalú úlohu pritom zohráva slnečná aktivita a iné faktory, ktoré už niekoľkokrát spôsobili aj globálne ochladenie (doby ľadové), či oteplenie -- bez ohľadu na to, čo človek robil a čo nie.
Potenciálny vplyv ľudskej činnosti na klímu prišiel na pretras koncom 20. storočia, keď nápadne vzrástli priemerné teploty na zemskom povrchu. Vedci začali pripúšťať, že našej planéte "prikuruje" vypúšťanie tzv. skleníkových plynov do ovzdušia. Od začiatku priemyselnej revolúcie v 18. storočí sa obsah oxidu uhličitého v ovzduší zvýšil o 30 percent, čo zrejme neostalo bez následkov. Prinajmenšom sa tým zmenila tepelná rovnováha v atmosfére a všeličo sa začalo diať ináč, ako predtým.
Miera ľudského zavinenia však zatiaľ nie je jednoznačná. Napríklad augustové povodne na Dunaji sú síce rekordné, nevybočujú však príliš z radu povodní rokov 1501, 1899, či 1954. Pokiaľ ide o Moravu 1997, český hydrológ Jaroslav Balek, odvolávajúc sa na archeologickú dokumentáciu, pripomína možnú analógiu so záplavou z 9. storočia, ktorá pravdepodobne zničila centrum Veľkej Moravy pri dnešných Mikulčiciach.
Na druhej strane predbežné údaje naznačujú, že najnovšia povodeň v Česku a Nemecku je naozaj unikátna. Doteraz najväčší zaznamenaný prietok na Vltave, v roku 1890, bol 3 700 kubíkov za sekundu, kým tentoraz to bolo okolo 5 000 kubických metrov za sekundu. Pre porovnanie -- v auguste 2002 pretekal Prahou dvaapolnásobok Dunaja v jeho "mierovom" vydaní, čo ešte donedávna bolo úplne nepredstaviteľné. Táto veľká voda sa zrejme stane orieškom nielen pre organizátorov pomoci postihnutým územiam a ich rekonštrukcie, ale aj pre hydrológov a klimatológov.
Čo proti tomu
V priebehu svojej histórie sa človek naučil všeličomu. Vie, ako stavať hrádze pozdĺž brehov, či priehradné nádrže na zachytávanie prebytočnej vody. Aj keď nie všetko v tomto odbore znesie značku najvyššej kvality, predsa len vodohospodárske stavby dokázali svoju oprávnenosť. V nedávnych desaťročiach, keď boli technické zásahy do prírody podrobené kritike, začalo sa viac prihliadať na potrebu správneho, ekologicky únosného hospodárenia na pôde a v lesoch. Z dlhodobého hľadiska to má nemalý význam, viaceré modelové skúšky však ukázali, že momentálny odtok sa dá takýmito opatreniami spomaliť iba v malom rozsahu.
Polemickou témou sa stala aj medzinárodná dohoda z japonského Kjóta, podľa ktorej treba znížiť vypúšťanie tzv. skleníkových plynov aspoň na úroveň roku 1990. Jej odporcovia -- najmä Bushova administratíva v USA -- pochybujú, či stojí za to dávať veľké peniaze na zmenu technológií iba preto, že to o dve, tri desaťročia možno prinesie zlepšenie. Takto postavená otázka je predovšetkým ekonomická a dotýka sa veľmi významných finančných záujmov. Možno, samozrejme, diskutovať aj na tejto báze: voči bežným kalkuláciám možno postaviť náklady vyvolané udalosťami, spájanými s prejavmi globálneho otepľovania, napríklad čoraz známejším klimatickým faktorom El Nińo.
O priestor na Zemi
Momentálne sa však treba sústrediť na "prízemnejšie" opatrenia. Do určitej veľkosti dokážeme povodeň zvládnuť aj technickými opatreniami, ako sú pririečne hrádze alebo priehradné nádrže. Ak však veľká voda prekročí určitú hranicu, tak ako sa teraz stalo v Česku, neostáva iné, ako utekať. História povodní je vôbec históriou zápasu o priestor na Zemi. Praveký človek tieto problémy nemal, usadzoval sa podľa možnosti tam, kde voda nedosiahla. Avšak tak ako sa ľudstvo stávalo technicky zdatnejším, sťahovalo sa k tokom, ohradzovalo si územie a nútilo ich tiecť čoraz užšími korytami. Tento boj trvá dlhé stáročia, niekedy víťazí človek, inokedy vodný živel. Človek by mal vedieť, do akého rizika ide, keď si stavia dom, či fabriku v pôvodnom záplavovom území a podľa toho sa aj správať.
Ochrana pred povodňami, samozrejme, nespočíva iba v investične náročných stavbách, niekedy pomôže aj bežná občianska disciplína. V reláciách slovenských obcí to napríklad môže byť nestavať si príliš nízke lávky, ktoré potom veľká voda preleje, neskladovať na brehu drevo, ktoré povodeň odnesie k najbližšiemu priepustu a upchá ho, nerozširovať si záhradky na úkor potoka. Žiaľ, podstatná časť nedávnych záplav na Slovensku mala práve takéto korene.
Takže odpoveď na otázku, čo alebo kto spôsobuje povodne, sa zatiaľ od starších predstáv príliš nelíši. Za podstatnú časť problému stále ešte môže príroda a jej mechanizmy. Zdá sa však, že človek prírode aj v tomto smere čoraz viac konkuruje.
Historické maximá Dunaja 2002
* Cez Devín počas najvyššej kulminácie v dejinách hydrologických meraní pri výške 945 cm a prietoku 10 500 kubických metrov za sekundu tiekla v piatok 16. augusta o 2.00 hod. viac ako 50-ročná voda.
* To isté sa dá tvrdiť aj o mase vody, ktorá o dve hodiny neskôr pri historickom maxime 990 cm a prietoku 10 500 kubických metrov za sekundu tiekla cez Bratislavu.
* Na dolnom úseku Dunaja o deň neskôr počas tejto povodne tiekla storočná voda v Medveďove a Komárne. V Medveďove výška hladiny dosiahla v sobotu 17. augusta medzi 3.00 -- 6.00 hod. rekordných 842 cm a prietok 9 674 kubických metrov za sekundu.
* V Komárne Dunaj kulminoval v noci zo 17. na 18. augusta, keď v čase medzi 22.00 a 1.00 hod. sa hladina rieky vyšplhala na 842 cm.
* V profile Komárna bol vtedy prietok vody v Dunaji 9 674 kubických metrov za sekundu.
* V Štúrove bola hladina Dunaja najvyššie (760 cm) v nedeľu 18. augusta v čase medzi 7.00 -- 10.00 hod. Keďže však hydrológovia v tejto časti Dunaja prietok vody neudávajú, nikto z odborníkov nevie povedať, či cez Štúrovo tiekla sto alebo až stopäťdesiatročná voda.(TASR)