Spisovateľ, scenárista, no najmä svetoznámy švédsky filmový režisér, preslávený svojím netradičným režisérskym rukopisom, ako i nekonvenčným pohľadom na svet, na Boha, na človeka, na všetko ľudské a prirodzené.
Ingmar Bergman, ktorý, tak ako azda vždy, odkrýva i tentoraz jeden zo svojich životných príbehov, ktorý sa stal podkladom pre scenár k nového filmu Nevera, tentoraz v réžii Liv Ullmannovej. Námetom je pohľad do zákulisia a psychiky troch dospelých ľudí, ktorí sa chytili do sietí vášne a do pasce klamu, kráčajúc po nebezpečnej ceste, z ktorej niet návratu. Je to Bergmanova unikátna psychologická dráma, topografia psychiky hlavných predstaviteľov, ktorá odkrýva jednu z autorových osobných spovedí a je to vari samo Bergmanovo svedomie, trýznené výčitkami z vlastnej nevery.
Vo filme vystupuje ako starý spisovateľ (Krister Henriksson), žijúci na vzdialenom ostrove. Rozpráva sa s divákom, vlastne s hlasom, ktorý k nemu prichádza, najskôr ako neurčitý hlas, neskôr v podobe skutočnej osoby -- herečky Marianne (Lena Endreová). Marianne je šťastne vydatá za úspešného dirigenta Markusa (Thomas Hanzon) a je matkou ich deväťročnej dcéry Isabelle. Na návštevu k nim často prichádza rodinný priateľ (Erland Josephson), dvakrát rozvedený režisér David, ktorého si malá Isabelle veľmi obľúbi. Jeden večer sa však city Marianne k Davidovi menia a z priateľstva sa stane niečo viac. Marianne zistí, že Davida vníma v inom svetle a cíti, že ju k nemu púta silná sexuálna i emocionálna náklonnosť. Udalosti sa začínajú veľmi rýchlo meniť. Milenci si všetko zariadia tak, aby spolu mohli stráviť niekoľko vášnivých týždňov v Paríži, kde je Marianne na študijnom pobyte. No po návrate do Švédska sa veci komplikujú. Jeden večer sa pred Davidovými dverami objaví Markus, ktorý už dávno o všetkom vedel a iba čakal a dúfal, že sa ich chvíľková vášeň pominie. V tomto momente však neprichádza očakávané vyvrcholenie drámy, je to len jeden z niekoľkých medzníkov filmu, ktorý veľmi živo zobrazuje sexuálne napätie medzi hlavnými protagonistami aj bez toho, aby toho vo fyzickom význame príliš veľa odhaľoval.
Bergmanovo dielo, tak ako i väčšinu jeho tvorby, možno nazvať spomínaním. Spomínaním najmä na detstvo. Je zrejmé, že autora hlboko poznačila prísna výchova a puritánska atmosféra v rodine, zvlášť autoritatívnosť jeho otca -- protestantského kňaza. Bergman vyniká v autentickosti a úprimnosti, s akou vykresľuje ľudské vzťahy. Na všetko spomína detailne, nič neponecháva náhode. Prejavuje sa ako skvelý psychológ, analyzuje vzťah medzi mužom a ženou, hľadá zmysel života, počiatok všetkého.
Dielo Nevera je úžasné i pre nezabudnuteľný výkon hercov, ktorí presne vystihli Bergmanove pohnútky i zámer režisérky Liv Ullmannovej, ktorá dodáva: "Ja to vidím tak, že obeťou je dieťa; ono bolo zneužité v hrách dospelých. Pozorujeme tých troch počas ich kopulačných tancov a vidíme dieťa, ktoré sedí uprostred toho všetkého a nerozumie svojej úlohe. Vidíme starého Bergmana, ktorý bol kedysi hlavnou postavou týchto udalostí, ale dnes sedí vo svojej pracovni a cíti bolestivé pichanie svedomia za to, čo urobil žene, ktorú miloval." Akoby chcel ospravedlniť to, čo v živote vykonal. Dnes, tu a práve teraz...
StoryEditor