V živote okúsil všeličo. Ako vojak základnej služby v Plzni Daniel Hevier absolvoval dokonca aj intenzívny kurz rómčiny, aby potom učil Rómov písať a čítať. Z toho obdobia mu utkvela v pamäti jedna univerzálna veta: So kames, more? (Čo chceš, kámoš?). Vďaka nej sa skamarátil aj s tými, čo ho pôvodne chceli biť alebo olúpiť.
X Nedávno vás na jednom podujatí predstavili ako básnika, textára, výtvarníka a vydavateľa. Ktorá z týchto profesií je pre vás najzložitejšia?
-- V dnešných pohnutých časoch je na Slovensku najzložitejšie vydavateľovi. Hoci je to z roka na rok ťažšie, som veľmi rád, že som sa na to pred niekoľkými rokmi odhodlal. Bola to síce veľká odvaha, ale dnes má pre mňa vydavateľská činnosť veľký význam. A podľa ohlasov na knihy, ktoré sme doteraz vydali, sa mi zdá, že má význam nielen pre mňa, ale aj pre čitateľov.
X Ktorá z vášho kvarteta profesií vám prináša najviac potešenia?
-- Posledné dva-tri roky mi najviac potešenia robí maľovanie. Pri ňom si najlepšie oddýchnem, prídem na iné myšlienky. Literatúra je mojím povolaním, ktoré som vždy chcel robiť, vydavateľom som sa stal akosi z nevyhnutnosti, no výtvarníkom som preto, že pri tom relaxujem a čerpám silu na literárnu tvorbu. Maľujem preto, že ma to baví. Je to pre mňa duševná hygiena i duševná potrava.
X S odstupom času ste sa teda dostali aj k estetickej výchove, ktorú ste vyštudovali na vysokej škole?
-- Možno to povedať aj tak, no pri rozprávaní o maľovaní by som zdôraznil iné. Ešte zo štúdií viem, že niekto sa maliarom rodí, niekto sa ním postupne stáva a niekto sa k výtvarnej výchove dostane až rokmi hľadania. A to posledné je aj môj prípad. Teoreticky som bol pripravený dobre, no prax mi chýbala. Fascinuje ma, že si niekto môj obraz vyberie a kúpi iba preto, že ho chce mať doma. Je to úžasný pocit, že sa ľuďom páči niečo z toho, čo som namaľoval.
X Maľovanie je pre vás formou relaxu. Stalo sa vám niekedy, že ste tvorbu pociťovali ako záťaž, veľké bremeno či nočnú moru?
-- Tvorba je vždy veľkým bremenom. Spomínam si najmä na moje prvé roky v rozhlase, keď som písal pre rozhlas rozprávky. Bývali sme v Petržalke, v jednoizbovom byte, a ja som tvoril na WC. Sedel som na záchodovej doske, písací stroj som mal na práčke, kde sme prali plienky pre najstaršieho syna. Tam som smolil rozprávky pre deti, na ktoré už v rozhlase čakali. Bolo tam ako v saune. Vtedy som pociťoval také tlaky, že inšpirácia musela prísť, aj keď nechcela. Termín odovzdávania sa nedal nijako posunúť, rozprávku som musel napísať za každú cenu. Vtedy som sa naučil, čo je to autorská disciplína, čo je to bremeno tvorby a zodpovednosti zároveň.
x Počas školských prázdnin ste napísali diktáty, chystáte sa napísať knihu Heviho diktátor, vraj aby mali žiaci z diktátov konečne zábavu. Skutočne preto?
-- Knihu diktátov, ktorá by bola nielen prospešná, ale aj zábavná a vtipná, som sa rozhodol napísať po skúsenostiach s vlastnými deťmi. Keď som čítal texty ich diktátov, nestačil som sa čudovať, aké vety a vetné kombinácie dokázali dať dokopy tvorcovia školských diktátov. Pretože viem, že pre deti sú diktáty hotovým strašiakom, rozhodol som sa do diktátov vniesť humor, vtip, investíciu, ??? a slovné hračky, aby žiaci pri písaní netrpeli. Mojím neskromným želaním je, aby si žiaci i učitelia diktáty obľúbili. Aspoň časom.
X Na prípravu diktátov malo vplyv aj to, že ste z učiteľskej rodiny a aj sám ste sa chystali na pedagogickú dráhu?
-- Neviem to presne, no vždy som rád písal pre deti. Detský čitateľ je najúprimnejší, najvernejší a veľmi vďačný. Inšpiráciou mi boli aj slovenské príslovia, porekadlá a úslovia, ktoré tridsať rokov neúnavne zbieral slovenský spisovateľ a učiteľ Adolf Peter Záturecký. Jeho slovníky sú zdrojom ľudskej múdrosti, ktorá neprávom upadla do zabudnutia. Je v nich zozbieraných okolo 13 000 výrazov. Málokto vie, že tento pán zozbieral aj slovenské nadávky a prezývky. V knihe je ich okolo sedemsto, mimoriadne vtipných a zábavných, plných humoru a jazykovej invencie. Inšpiráciu z nich čerpal aj Jozef Gregor Tajovský a Zátureckým sa teraz inšpirujem aj ja.
X Vždy máte takú dobrú náladu?
-- Som v podstate veľmi vážny a smutný človek. Ale keď idem medzi ľudí, snažím sa správať tak, aby to nebolo na mne vidno. Veď každý má dnes plno starostí a problémov, nuž načo mu pridávať ešte aj moje. Tie si predsa musím vyriešiť sám a nepotrebujem nimi nikoho naokolo deptať. Ľudia sú aj tak zdeptaní z toho, čo sa okolo nich deje, čo sa robí vo svete, čo vidia v televízii a čítajú v novinách. Ak sa vám zdá, že som plný optimizmu, je to možno aj preto, že sa nesťažujem každému, koho stretnem.
X Máte dáke tajné žriedla, ktoré vás pri tvorbe inšpirujú?
-- Už na seba nechcem nič prezrádzať, nič nepredložím čitateľom ako na tácke. Možno aj preto, že mňa tajomstvá iných ľudí tiež nezaujímajú. Skutočne nepotrebujem vedieť, ktorý z našich politikov, manažérov, podnikateľov či mediálnych hviezd má koľko mileniek, nemanželských detí, kde má všade vily, domy, haciendy, chaty... Z takýchto informácií som už veľmi otrávený až zhnusený.
Do rámčeka
Daniel Hevier, nar. v r. 1955 v Bratislave, do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudoval estetickú výchovu a slovenčinu. Spisovateľ, básnik, textár populárnych piesní, od roku 1992 má vlastné vydavateľstvo HEVI. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982 --1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Publikovať básne začal už ako stredoškolák, v roku 1974 debutoval zbierkou Motýlí večierok. Vydal vyše štyri desiatky zbierok básní pre dospelých, pre deti, kníh rozprávok a ďalších publikácií. Z americkej literatúry preložil výbery poézie W. Stewensa Planéta na stole (1982) a Ch. Bukowského (1990).