Revolúciou v roku 1989 sa na Slovensku začali búrať mýty o socializme ako ideálnej forme spoločenského zriadenia. Za obdobie takmer dvanástich rokov sa odvtedy na knižných pultoch objavilo množstvo publikácií, ktoré sa snažili viac či menej úspešne vyrovnať so spoločensko-politickými udalosťami posledného polstoročia. Pád jedného mýtu však postupne vystriedalo vytváranie nových mýtov, ktoré históriu degradovali na čiernobiele spektrum znárodňovania, gulagov, perzekúcií či utajených služieb tajným službám. Peter Juščák sa však vo svojej knihe Odvlečení (Kalligram, 2001) pokúsil pripomenúť dobové udalosti pomocou autentických výpovedí ľudí, ktorí sa stali zrnkom medzi mlynskými kameňmi histórie. Problém, ktorému sa autor venuje, sa síce okato objavil v posledných fázach druhej svetovej vojny po prechode frontu cez územie Slovenska, ale jeho skutočné príčiny treba hľadať už v predchádzajúcich desaťročiach vývoja politickej, eticko-morálnej a hospodárskej situácie východnej Európy. Tragédia mala podobu násilných deportácií obyvateľov Slovenska do pracovných táborov Sovietskeho zväzu. Juščák sa však pokúsil "osudovosť doby" vtesnať do "kroniky", ktorá je plodom spomienok a zážitkov jednotlivcov. Fenomén takzvanej orálnej histórie, ktorú ani mnohí renomovaní súčasní historici ešte nedocenili, sa začal medzi metódami výskumu historickej vedy čoraz viac presadzovať s technologickým rozvojom hlasového záznamu. Cez individuálne zážitky súčasníkov udalostí sa orálna história snaží pri prezentácii historických faktov priblížiť ich dosah na individuálne osudy. "Suchú históriu" obohacuje o ľudský rozmer emotívnymi spomienkami. Sama osebe však nemá vedecký význam, pretože "drobný človek" vo svojich spomienkach nedokáže dostatočne analyticky zhodnotiť svoje zážitky a zasadiť ich do celospoločenského kontextu. Zároveň sa v jeho spomienkach vynárajú udalosti, ktoré sa do pamäti zafixovali po silných pozitívnych alebo negatívnych, rozhodne však nie objektívnych citových zážitkoch. Jeho postoje k udalostiam ďalej formoval aj kontakt s úzkou skupinou rovnako subjektívne ovplyvnených ľudí. Úlohou orálnej histórie je preto len v triezvej miere dokresliť historickú situáciu, a nie naopak budovať obraz doby. Juščák v knihe sústredil množstvo zaujímavých a originálnych príbehov, o ktorých ho osobne či vo forme listu informovali ľudia z celého Slovenska. Niektoré kapitoly však pôsobia nevyvážene, najmä keď autor napriek takmer detailnej podobnosti príbehov ďalej nahromadil výpovede. Anonymita iniciálok, do ktorej Juščák skryl niektoré svoje "zdroje", v tomto kontexte a v "našej dobe" vzbudzuje dojem nehodnoverného prameňa. Hľadanie pravdy o dobe, ktorú môže aj autorova generácia poznať len z kníh a rozprávania, by si zaslúžilo presné a dôsledné uvádzanie pôvodu informácií. Šesť kapitol knihy Juščák rozdelil do podkapitol s výstižnými charakteristikami v názve. Podkapitoly však od seba len oddeľujú skupiny príhod s podobnou zápletkou. Množstvo výpovedí môže svojim objemom naznačiť obludnosť osobných či rodinných tragédií, ktoré spôsobila neobmedzená štátna moc, po určitom čase však začnú čitateľa nudiť. Tým sa oslabil autorov zámer varovať a druhotne sa bagatelizovali tragické udalosti. Juščákovi sa podarilo do knihy zaradiť aj niekoľko štatistických údajov o odvlečených, zabitých, nezvestných či prepustených. Vážna téma odvlečených si v budúcnosti určite ešte zaslúži dôslednejšie štúdium oficiálnych archívnych i doplnkových orálnych prameňov.