Hovoriť o preslávenom francúzskom likéri Chartreuse a obísť históriu i aktivity mníšskeho rádu kartuziánov je ako zabudnúť na desať storočí aktivít a života ľudí v rovnomennom regióne. Odjakživa sa hovorí, že všetko so všetkým súvisí a ani príbeh kartuziánskych mníchov a výroby likéru nie je výnimkou.

V tomto prípade založenie rádu kartuziánov v roku 1 032 súvisí s nespokojnosťou svätého Bruna a jeho šiestich žiakov so spôsobom života na Rheimskej univerzite, s dlhoročným snom biskupa v Grenobli o "božskej stavbe", so vznikom kláštora Grand Charteuse a s vplyvom ekonomických aktivít mníchov tohto rádu, s rozvojom údolí Guiers, Fure a Isére Rivers vo Francúzsku.

Múdry Bruno a jeho spoločníci
Svätý Bruno prišiel so svojimi spoločníkmi do oblasti masívu Chartreuse v roku 1084. V tom čase bola oblasť nie veľmi prístupnou divočinou. Aby krajinu spravili pohostinnejšou a mohli zasiať zrno a pásť dobytok, museli vyklčovať stromy a skultivovať pôdu. Z najvyšších a najkvalitnejších stromov vyrobili prvé sťažne pre námorné lode, z menej kvalitného dreva vyrábali drevené uhlie. Je až neuveriteľné, že už v tom čase si mnísi uvedomili vyčerpateľnosť lesných zásob a začali sa orientovať aj na ťažbu železnej rudy, pri ktorej využívali vodu z tamojších horských riav. Stali sa "železnými majstrami" a dodnes sú považovaní za iniciátorov modernej metalurgie. Toto odvetvie rozvinuli do takých rozmerov, že výrazne pomohli ekonomickému rastu celého regiónu. Mali jedenásť funkčných vysokých pecí, zamestnávali tamojších ľudí, školili ich a následne im pomáhali pri zriaďovaní a prevádzke ich vlastných dielní. Kvalita produkovanej ocele, prosperita kláštora a úspech aktivít prekvitajúcich vďaka práci kartuziánskych otcov a bratov, sa postupne stali príčinou závisti. Pod tlakom niektorých šľachticov regiónu sa obmedzila ťažba dreva a produkcia dreveného uhlia začala klesať. V roku 1735 bolo drevené uhlie v procese výroby liateho železa nahradené koksom. V dôsledku ťažkostí so zásobovaním mal metalurgický priemysel regiónu čoraz väčšie ťažkosti a mnísi museli vysoké pece postupne zatvárať. Posledná z nich vyhasla počas francúzskej revolúcie v roku 1792.

Tajný recept na elixír života
Odkedy vznikol kartuziánsky rád, odvtedy sa mnísi snažili zabezpečovať si svoje potreby i potreby lokálnej komunity vlastnou prácou a umom. Súbežne s metalurgickou výrobou začali v roku 1605 s výrobou 71-stupňového "elixíru pre dlhý život" podľa návodu z rukopisu, ktorý dostali od Marshalla d´ Estrées. Poučení históriou i pretrvávajúcou nevraživosťou niektorých lokálnych šľachticov si tajomstvo výroby elixíru chránili ako oko v hlave. Zmarili množstvo pokusov o jeho odcudzenie a pred prezradením receptu sa chránili prísnymi pravidlami. Návod na jeho výrobu poznali len traja mnísi. Len oni vedeli a vedia, kedy a ktoré byliny, kvety, semená či korene treba zbierať, ktoré z nich treba macerovať, ktoré miešať, ktoré destilovať a v akom poradí, aby vznikol charakteristický žltý a zelený likér. Ak jeden z mníchov umrel, dvaja ostávajúci zaučili tretieho. Toto pravidlo sa zachovalo dodnes. Jedným z nových bezpečnostných opatrení súčasnosti je, že nesmú spolu cestovať, aby s prípadnou nehodou auta, vlaku či lietadla nezanikla spolu s nimi aj výroba likéru. Ešte jednu etapu histórie tohto nápoja považovali historici za hodnú zaznamenania. Francúzska revolúcia kartuziánskych mníchov z regiónu a Francúzska vyhnala a predstavený kláštora v obave o osud tajomstva zveril dokumenty dôveryhodnému lekárnikovi Liotardovi v Grenobli. Ten musel dokonca v roku 1810 na základe rozhodnutia imperátora Napoleona I o kontrole a zákaze "všetkých tajných liekov" poslať ministerstvu vnútra aj recept na likér. Dokumenty sa vrátili s poznámkou "zamietnuté" a likér sa začal v kláštore Grand Chartreuse opäť vyrábať až po desiatkach rokov.

Chartreuse dáva krídla
Likérka vo Voirone, ktorá dnes technológiou výroby ani v najmenšom nepripomína 21. storočie, dennodenne priťahuje turistov i náhodných návštevníkov. V priebehu dvoch hodín exkurzie v objektoch a v pivniciach každý z nich pochopí, prečo je to tak. V prítmí starej tehlovej haly, vyloženej zvnútra drevom, sa v medených kadiach bez akýchkoľvek počuteľných zvukov maceruje s horským medom a tzv. zlatým sirupom viac ako 130 druhov rozličných kvetov, listov, plodov i koreňov. Jediné, podľa čoho možno určiť, že sa tam vôbec niečo deje, je prenikavá sladko-trpká vôňa medu, bylín a alkoholu. Tak, ako pred vyše 400 rokmi, aj dnes ovládajú tajomstvo výroby likéru len traja mnísi. Oni určujú, čo, kedy a ako sa mieša a dohliadajú na pomalé starnutie dnes už viacerých druhov likérov Chartreuse v dubových sudoch v pivniciach likérky vo Voirone. Dnes sa okrem elixíru a zeleného a žltého likéru vyrábajú aj iné špeciality, napríklad Chartreuse V.E.P. a Likér 9. storočia. V sudoch zrejú päť až osem rokov, čo im dodáva výnimočnú vôňu a chuť. Produkcia likéru tejto značky s výnimkou žltého a zeleného, je limitovaná, a preto je na etiketách fliaš - ktoré majú rovnaký tvar ako v minulom storočí - identifikačné číslo a ich cena sa pohybuje aj okolo 100 eur. Producenti likéru sa často hrdia aj jeho liečivými účinkami. Možno majú aj pravdu, pretože ten, kto ho ochutná i v malom množstve, sa okamžite usmieva a má pocit, že mu narástli krídla.