Podľa niektorých odhadov odišlo zo Slovenska za posledných sto rokov okolo jedného milióna obyvateľov. Príčiny odchodu boli rôzne a menili sa podľa aktuálnej spoločenskej, ekonomickej a politickej situácie. Kým pred prvou svetovou vojnou, ale aj po nej, z krajiny odchádzali predovšetkým ľudia s nízkym vzdelaním, po druhej svetovej vojne odchádzala z politických dôvodov hlavne vzdelaná vrstva.
Z hľadiska súčasných problémov Slovenska má však pravdepodobne väčší význam táto politicky orientovaná emigrácia, pretože celkový stav krajiny, jej prosperita, životná úroveň i medzinárodná prestíž je výsledkom najmä ich práce. Vznik samostatnej Slovenskej republiky pred desiatimi rokmi ukázal, že krajine chýba množstvo dostatočne vzdelaných, rozhľadených a voči svojmu štátu lojálnych odborníkov. Nie, že by sa na Slovensku nerodili, len sa tu nemali ako uplatniť, a preto zo svojej krajiny odchádzali. A naďalej aj odchádzajú.
Medzi prvými
Najviac emigrantov odišlo zo Slovenska koncom 19. a začiatkom 20. storočia. V roku 1918, keď sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky, mala krajina akútny nedostatok nielen vzdelancov, ale aj ľudí so stredným vzdelaním. Väčšina vtedy na Slovensku pôsobiacej inteligencie i šľachty sa s novým štátom nestotožňovala etnicky ani ideologicky. Keďže proslovensky orientovanú inteligenciu tvorili hlavne kňazi, na Slovensko muselo prísť množstvo učiteľov, lekárov, úradníkov, sudcov i dôstojníkov z Česka. Sieť základných a stredných škôl, kde sa vyučovalo v zrozumiteľnom jazyku, i zriadenie univerzity v Bratislave, však začali túto situáciu veľmi rýchlo meniť. Napriek tomu aj v tomto období Slovensko ročne opúšťali tisíce obyvateľov, čo bolo spôsobené hlavne tým, že v Česku bol už pred vznikom republiky priemysel podstatne rozvinutejší než na Slovensku a rýchlejšie sa rozvíjal aj v rámci nového štátu. Do Česka, ale aj do zámoria, tak za prácou odišli státisíce Slovákov.
Povojnové roky
Školský systém prvej Československej republiky však Slovensku priniesol nebývalý rozvoj. Paradoxne sa to prejavilo až po jej neslávnom konci v roku 1939. Vojnové Slovensko postavilo svoju štátnu i verejnú správu, školstvo, zdravotníctvo, diplomaciu, armádu, finančníctvo i podnikateľskú sféru hlavne na ľuďoch, ktorí školy či univerzity absolvovali v uplynulých 20 rokoch. V obnovenom povojnovom Československu sa však mohlo uplatniť len minimum z nich. Odhliadnuc od vojnových strát ich po vojne okolo 30-tisíc skončilo v sovietskych gulagoch, tisíce ľudí krajinu opustili v roku 1945 a ďalší po roku 1948. Značná časť slovenskej inteligencie, ktorá zostala doma, bola vyradená zo spoločenského, politického a ekonomického života a mnohí jej príslušníci skončili v komunistických väzniciach.
Kvalitatívny úpadok
Ďalšia veľká vlna emigrácie prišla po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Vtedy odchádzala generácia tých, čo absolvovali školy v povojnovom období. Okrem toho bolo na základe politických kritérií z verejného života opäť vyradené veľké množstvo odborníkov, ktorých vtedajšia vládna moc na všetkých úrovniach nahradila ľuďmi síce politicky konformnými, neraz však neskúsenými, či dokonca nevzdelanými. Okrem iného sa to prejavilo aj na tom, že kým do konca 60. rokov dokázalo Československo držať krok so západnou Európou nielen vo vede a výskume, ale aj v životnej úrovni, od začiatku 70. rokov to už nedokázalo a mnohé oblasti dokonca zreteľne upadli. A to práve v čase, keď západná Európa začala cieľavedome podporovať rozvoj tzv. informačnej spoločnosti, teda kvalitatívny, a nie kvantitatívny rozvoj. Rozdiely, ktoré takto vznikli do konca 80. rokov, bude Slovensko vyrovnávať minimálne ešte jedno až dve desaťročia.
(Pokračovanie v budúcom čísle)
StoryEditor