V rámci zmien, ktoré sa na Slovensku udiali po roku 1991 založením Slovenskej komisie pre životné prostredie a konštituovaním ministerstva životného prostredia, sa do vznikajúcej legislatívy pre túto oblasť dostalo viacero pojmov, ktoré však majú jednu trhlinu. Sú to pojmy vedeckého sveta, ako, napríklad, otázky ekologickej stability, záťaže územia a ďalšie, ktoré veda definovala, ale zatiaľ nepovedala ako ich riešiť, pričom prax si už tieto riešenia reálne vyžaduje. Podľa názoru predstaviteľa firmy Ekotrust z Banskej Štiavnice Petra Múdreho (zaoberá sa krajinno-ekologickým a regionálnym plánovaním) dochádza tak k nesúladu medzi záujmami ochrany prírody a ekonomiky. Zároveň vzniká aj veľký priestor na ortodoxný, konzervatívny prístup, ktorý môže uplatniť bez predloženej argumentácie akýkoľvek pracovník, ktorý má pečiatku a zaoberá sa životným prostredím. V súčasnosti je u ochrancov prírody a životného prostredia šlágrom problematika trvalej udržateľnosti. Tá by však mala riešiť základnú axiómu a mala by urobiť kompromis medzi zachovaním podmienok pre život človeka a zabezpečením materiálnych požiadaviek na jeho existenciu. Tento kompromis, ktorý je svojím spôsobom zakotvený aj v oficiálnom dokumente OSN pre rozvoj civilizácie v 21. storočí pod názvom Agenda 21 z Ria de Janeira, je podľa P. Múdreho to, čo treba vnášať do nového krajinno-ekologického plánovania i na Slovensku. Ekologické plány, ktorých výsledkom je návrh na optimálne ekologické využitie krajiny a v ktorých sú sústredené všetky ekologické informácie, sú prvým krokom k ďalším plánovacím procesom pre priemysel, lesníctvo, poľnohospodárstvo, urbanizáciu, až po regionálne plánovanie. Ekologické plány sú tiež prvou podmienkou, aby do tej-ktorej oblasti mohol prísť investičný kapitál. Akýkoľvek investor, ktorý chce vložiť svoje peniaze do priemyslu či výstavby zariadení pre cestovný ruch, tieto informácie potrebuje ako soľ. V súčasnosti už aj na Slovensku badať zvýšený záujem o informácie o stave životného prostredia ako limitujúce informácie pre rozhodnutie o investičnom zámere. Obsahujú totiž široké spektrum charakteristík, ktoré keď presahujú neškodný vplyv, stávajú sa z nich pre činnosť človeka ekologické limity. Tie potom obmedzujú využívanie územia a vo väčšine prípadov sú pre investičný kapitál neprijateľné. Výrazne to badať, napríklad, pri snahách prevádzkovateľov stredísk cestovného ruchu, zvlášť zimného, o ich modernizáciu a dobudovanie. Bránia im v tom viaceré striktné legislatívne normy, ale aj konzervatívny prístup k ochrane prírody, čo je často kontraproduktívne. Podľa P. Múdreho konzervatívna ochrana prírody sa musí dostať do polohy vzdelanejšieho prístupu a je nutné hľadať cesty kompromisov s ekonomikou. Naša legislatíva ochrany životného prostredia by sa mala dopracovať tak, aby ľudia z praxe mali metodicky určené základné postupy hodnotenia daného javu alebo procesu, ku ktorému majú vydať záväzné stanoviská. Až po zaplnení týchto legislatívnych medzier môže ochrana prírody aj s administratívou zodpovedne argumentovať i voči ekonomickým aktivitám. Nie je totiž možné pripustiť, aby ekonomické aktivity ničili prírodu, rovnako však nie je možné, aby ochrana prírody úplne blokovala ekonomické aktivity. Kompromis v týchto otázkach je skutočne odbornou vecou, konštatoval P. Múdry.