Presne pred 50 rokmi sa v slovenčine objavil nový výraz – procesor. Prvýkrát ho použil inžinier Slovenskej akadémie vied Ivan Plander, ktorý sa rozhodol jeden zostrojiť. Toto je príbeh prvého slovenského sériovo vyrábaného počítača RPP-16.
Pre Ivana Plandera nebol začiatkom 60. rokov počítač ničím novým. Pri práci totiž už vtedy využíval stroj vlastnej konštrukcie (písali sme o ňom v predchádzajúcom diele, pozn. red.). Bol to analógový počítač, ktorý sa síce vyznačoval vysokou rýchlosťou výpočtov, jeho slabinou však bola presnosť. „Výsledok som vedel určiť presne s odchýlkou 0,01 percenta, to však nestačilo. Potreboval som úplnú presnosť,“ spomína Plander.
Vo svete sa v tom čase začali presadzovať presné digitálne počítače, ako poznáme dnes, a Plander si tento vlak nechcel dať ujsť. S vymýšľaním a konštruovaním počítačov mal predsa viac skúseností ako ktokoľvek iný na Slovensku.
Rozhodol sa preto takýto počítač zostrojiť. „V zahraničí sa vývoju počítačov venovali veľké tímy, nás však na Akadémii bolo päť, čo sme sa zaoberali kybernetikou,“ spomína Plander. Projekt by tak s najväčšou pravdepodobnosťou nedostal zelenú, navyše, keď už v tom čase sa v Prahe vyrábal počítač na spracovávanie dát. Plander sa však vynašiel.
Rozhodol sa skonštruovať iný druh počítača, ktorý navyše za počítač ani neoznačil,“ vysvetľuje Štefan Kohút, riaditeľ Stálej výstavy dejín výpočtovej techniky na Slovensku. Schvaľovacej komisii sa tak na stôl dostal projekt „rýchleho programového procesora (RPP)“. „Bolo to prvýkrát, čo sa v slovenčine použil výraz procesor,“ dopĺňa Kohút. Plander dostal zelenú.
Astronomická suma
V roku 1965 sa so svojím tímom pustil do práce. Väčšina počítačov, ktoré v tom období v komunistických krajinách vznikali, sa vytvárala ako kópie amerických predlôh. „My sme však touto cestou ísť nechceli. Samozrejme sme sa od Američanov inšpirovali – ich najlepší riadiaci počítač sme mali za vzor.
Ale jeho konštrukciu sme nekopírovali, snažili sme sa napodobniť jeho funkcie na počítači vlastnej konštrukcie,“ objasňuje Plander. „A hlavne, chceli sme to urobiť najlepšie, ako sme vedeli,“ dopĺňa.
Dôkazom môže byť napríklad to, že viacerí vedci pracovali na projekte až do desiatej večer, keď sa budova oficiálne uzatvárala. „Odcvakli sa“, vyšli cez vrátnicu von a potom sa cez pootvorené okno vracali naspäť do kancelárií, aby mohli do rána ďalej pracovať na projekte.
Zlomový bol rok 1969, keď sa schválilo, že výsledkom výskumu má byť sériová výroba počítača RPP-16. Rozpočet bol stanovený na astronomických 99 miliónov korún, na porovnanie – v tom čase ste si za to mohli kúpiť približne 4 500 nových škodoviek. Podmienkou pridelenia peňazí však bolo, že celý počítač musí byť postavený z československých súčiastok. A to bol problém.
Ak bol totiž pre Plandera predlohou najlepší počítač vo svojej oblasti na svete, musel byť aj vývoj na Slovensku postavený na technológiách, ktoré ešte v Československu neboli dostupné. Chýbali potrebné integrované obvody, dostatočne rýchle pamäte, konektory a dokonca aj prepojovacie káble. „Mnohí nám neverili, že počítač vôbec dokážeme postaviť. Ak by sa to nepodarilo, asi by som išiel sedieť,“ spomína Plander. Tím vývojárov sa preto musel vynájsť.
Jedným z problémov bol konektor. Aj keď ho vedci nadizajnovali, nemal ho kto pre nich vyrobiť. „Tu nám zahrala do karát šťastná náhoda, spoznali sme majstra v Armatúrke Myjava a ten sa na to podujal.“ Možno to znie neuveriteľne, ale potrebný konektor nakoniec do počítača dodávala firma, ktorá sa primárne venovala výrobe vodovodných batérií a kohútikov.
Ešte komplikovanejší bol príbeh integrovaných obvodov. „Vedeli sme, že Tesla ich začne vyrábať v roku 1973, my sme ich však potrebovali otestovať na našom stroji už o tri roky skôr,“ spomína Plander. Kúpiť ich priamo od amerického výrobcu bolo pre embargo nemožné, vedci preto použili malý trik.
Požiadali dánsku firmu, od ktorej mala SAV v tom čase už zakúpený počítač, o náhradné dielce – integrované obvody. „Bolo jasné, že to pre ich stroj nepotrebujeme, veď v ňom také súčiastky ani neboli. Boli to však naši kamaráti, a tak sa nám cez nich podarilo k nim dostať,“ usmieva sa pri rozprávaní Plander. Prvé dve „funkčné vzorky“ RPP-16 tak boli sčasti osadené americkými súčiastkami z Dánska, pri sériovej výrobe ich potom nahradili integrované obvody Tesla.
Ešte bez monitora
Ako sa blížil termín dokončenia, postupne sa do projektu zapájalo čoraz viac ľudí. „Na začiatku sme boli piati, ku koncu nás bolo možno až tristo vo viacerých organizáciách.“ Niektorí sa venovali vývoju súčiastok, iní programovaniu, testovaniu či zavádzaniu do výroby. Na Orave bola v bývalej šijacej dielni zriadená špeciálna fabrika ZVT Námestovo, ktorej úlohou malo byť počítač vyrábať.
Projekt sa nakoniec podarilo doviesť do úspešného konca, a tak sa v januári 1974 mohlo začať so sériovou produkciou.
Prvých približne 60 vyrobených kusov vzhľadom pripomínalo prerastený kancelársky stôl, pričom programy sa do počítača nahrávali pomocou diernych pások a jednotlivé povely sa zadávali pomocou elektrického písacieho stroja.
Počítač naproti tomu komunikoval vypisovaním údajov na hárok papiera. Monitor nemal. „Ak by americké počítače tých čias mali obrazovku, mal by ju aj ten náš. V tých časoch sa to však nepoužívalo,“ vysvetľuje Plander.
Výsledná cenovka za jeden plne vybavený počítač RPP-16: 5,8 milióna korún. Bežný človek v tom čase mohol rovnakú sumu zarobiť za takmer 220 rokov práce.
Keďže však išlo o riadiaci počítač, využitie mal najmä v priemysle a jeho úlohou bolo nahradiť ľudskú prácu pri riadení procesov – v praxi teda kontrolovať tlak v kotloch, otvárať klapky, vyhľadávať knihy v archíve či riešiť havarijné situácie. RPP-16 sa tak rýchlo udomácnil v mnohých najväčších spoločnostiach v Československu – Duslo Šaľa, Elektráreň Nováky, bane v Ostrave, sústava vodných elektrární na Váhu a mnohé ďalšie. „Vďaka RPP-16 napríklad už v 70. rokoch existovala digitálna evidencia pohybu baníkov pod zemou či počítačové riadenie orby na poli,“ vysvetľuje Štefan Kohút.
Výnimočný, ale zastavený
RPP-16 bol napriek tomu, že v Ostbloku sa vyrábalo viacero druhov riadiacich počítačov, výnimočný. A to práve vďaka tomu, že sa tím pri jeho vývoji neuspokojil s kompromismi a pokúsil sa vyvinúť čo najlepší možný stroj. Viacero unikátnych technológií bolo vyvinutých špeciálne preňho. Napríklad Výskumný ústav káblov a izolantov v Bratislave pre RPP-16 vyvinul plochý kábel, aký nikde inde okrem USA nevedeli vyrobiť.
O jeho jedinečnosti svedčí fakt, že sa vyvážal do všetkých štátov východného bloku a podľa šéfa jeho vývoja Miloša Orta stál v tom čase kilogram tohto kábla toľko, čo kilogram bojovej stíhačky. Ivan Plander sa pri vývoji RPP-16 zasadil aj o vyvinutie rýchlych, tzv. „tkaných“ pamätí, ktoré sa až do 90. rokov vyvážali z českého závodu v Tesle Blatná do Sovietskeho zväzu, kde sa používali v počítačoch pre kozmické rakety. „Keď sme tu mali delegáciu zo Sovietskej akadémie vied, tak uznali, že náš počítač je lepší ako tie ich,“ hovorí Plander.
Napriek výnimočnosti počítača RPP-16 sa však koncom 70. rokov jeho výroba zastavila. Stalo sa tak z politických dôvodov, pretože Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) sa rozhodla, že jednotlivé sovietske satelity nebudú už samostatne vyvíjať počítače, ale všetky štáty budú kopírovať americké predlohy.
Aj napriek tomu má však RPP-16 v slovenskej histórii výnimočné postavenie. Ukázal, že aj na Slovensku môže vzniknúť počítač na svetovej úrovni a navyše na ňom odrástla prvá generácia našich IT špecialistov. Dve verzie počítača RPP-16 dnes môžu obdivovať návštevníci bratislavskej Stálej výstavy dejín výpočtovej techniky na Slovensku.
Snímky: Matej Duman