V tom zrejme Saddám vidí určitú šancu. Straty na životoch spojencov môžu verejnú mienku v USA a vo Veľkej Británii posunúť proti pokračovaniu konfliktu a smrť irackých civilistov zase vyvolá odpor v krajinách, ktoré nie sú súčasťou priamej vojenskej koalície. "O tom, že Američania zvíťazia, niet pochýb. Ale mohla by to byť skôr otázka týždňov ako dní. Operačné plány Američanov skomplikovali predovšetkým Turci, keď neumožnili otvorenie severného frontu. Šesťdesiattisíc mužov, ktorí mali útočiť zo severu, nakoniec prídu z Kuvajtu, teda z juhu. A nie skôr ako za desať dní. Zovretie Bagdadu do klieští Iračanom nehrozí," komentoval situáciu pre denník Le Parisien bývalý náčelník generálneho štábu francúzskej armády Jacques Lanxade. Postup spojencov na juhu zdržali hlavne Republikánske gardy. Hoci väčšina týchto elitných vojakov je pripravená čeliť americkej ofenzíve v Bagdade a ďalej na severe v Kirkúke a Saddámovom rodisku Tikríte, malé skupinky, ktoré zostali na juhu, neopúšťajú pozíciu bez húževnatého odporu. Centrum Basry podľa svedkov chránilo stodvadsať príslušníkov gárd, pri Násiríji bojujú členovia tzv. medínskej divízie. Republikánske gardy a ich superelitná zložka -- Zvláštne republikánske gardy -- sú jedinou kvalitne vyzbrojenou a vycvičenou silou v súčasnom Iraku. Väčšina z ich viac ako osemdesiattisíc bojovníkov bola k režimu dosiaľ lojálna, pretože sa tešila z najrôznejších výhod. Príslušníci gárd sú dobre platení, mnohí majú nárok na prednostné prideľovanie bytov, liekov či poľnohospodárskej pôdy. Väčšina gardistov si preto neželá pád režimu.
"Musíme potvrdiť, že proti nám bojujú hlavne členovia Saddámových špeciálnych bezpečnostných jednotiek. Vedia, že pre nich pri budovaní budúceho Iraku nebude miesto, nemajú čo stratiť," povedal novinárom náčelník anglického kontingentu generálmajor Peter Wall. Republikánske gardy boli pôvodne obrovská skupina, ktorá mala na starosti bezpečnosť Saddáma a jeho najbližších spolupracovníkov. Rozrastať sa začali až v polovici osemdesiatych rokov, keď Bagdad potreboval elitné jednotky vo vojne s Iránom. Členmi gárd sú väčšinou sunnitskí moslimovia zo stredného a severného Iraku, rovnako ako Saddám a väčšina mocenskej elity v krajine. "Gardy sa stali armádou v armáde. Vojenská kariéra aj samotná existencia mnohých jej členov bola úplne závislá od Saddámovej vôle. Ten očakával od gardistov, že budú v boji ochotní zaňho zomrieť," tvrdí publicista a anglický expert na Irak Con Coughlin. Počas vojny o Kuvajt v roku 1991 gardy do konfliktu so spojencami zasiahli len minimálne. Saddám si ich šetril na potlačenie domácej opozície. Krátko po vojne tak gardisti zakročili proti povstaniu šiítskych moslimov na juhu krajiny. Počet obetí sa odhaduje na tridsaťtisíc. Mimoriadne tvrdé boje sa odohrali najmä pri mestách Nadžaf a Karbalá, kde dnes bojujú gardy proti americko-anglickým jednotkám. Tvrdý boj medzi spojencami a gardistami sa očakáva najmä v Bagdade, kde je podľa svedkov obrana pripravená mimoriadne dôkladne. Členovia gardy sa opevnili aj v severoirackom Kirkúku, kde sa predpokladajú najťažšie boje po Bagdade. "Režim dbal na to, aby Republikánske gardy mali kvalitnú výzbroj. Ich ruské tanky T-72 sú aj napriek dlhotrvajúcemu ekonomickému embargu OSN a zákazu dovozu zbrojárskeho materiálu do Iraku vo veľmi slušnom stave. To isté možno povedať aj o obrnených vozidlách BMP," myslí si časopis Jane´s Deffence. Obranu hlavného mesta majú na starosti predovšetkým Zvláštne republikánske gardy. Tie tvoria najlepšie preverení a najlojálnejší bojovníci, ktorým velí Saddámov syn Kusaj. Pri Republikánskych gardách si prezident nemôže byť istý stopercentnou lojalitou. V roku 1995 sa skupina ich dôstojníkov pokúsila o prevrat a Pentagón dúfa, že niečo podobné by sa mohlo opakovať aj teraz.