Takmer päťdesiat kostolov stojí v Bagdade a mnoho ďalších v celom Iraku. Irak patrí spolu s Libanonom, Sýriou a Egyptom medzi arabské štáty, kde kresťania tvoria nezanedbateľnú skupinu obyvateľstva.
Irackí kresťania patrili pred aj počas Husajnovej diktatúry k najbohatším vrstvám. Saddámov sekulárno-nacionalistický režim mnohým z nich vyhovoval, pretože zaznával aj islamský extrémizmus a kresťanov nediskriminoval. Niektorí boli lojálnymi členmi strany Baas a jeden z nich -- Tárík Azíz -- patril vyše dve desaťročia k špičkám režimu. Stavať kostoly nebol problém a celkovo bol Saddám ku kresťanom ústretovejší ako k šíitským moslimom, ktorých považoval za hlavnú hrozbu.
Koniec koncov, zakladateľom a "duchovným otcom" strany Baas, ktorá vládla v Iraku tridsaťpäť rokov a v Sýrii je pri moci naďalej, bol kresťanský básnik a intelektuál Michel Aflak.
Tým, čo bude nasledovať po páde Saddáma, si cirkvi v Iraku isté nie sú. Ak sa v budúcnosti presadia politici s programom presadzovania islamského práva šaríja, pre necelý milión tunajších kresťanov to môže znamenať problémy, rovnako ako pôsobenie militantných extrémistov.
V nedeľu o pol deviatej sa ich na rannej bohoslužbe v kostole Matky večnej pomoci v centre Bagdadu stretáva len niekoľko desiatok, prevažne starších ľudí. Nedeľa je v Iraku normálny pracovný deň, a tak mnohí jednoducho prísť nemôžu.
Netýka sa to štyridsaťročného Chalíla, ktorý je majiteľom papiernictva a v nedeľu dopoludnia má vždy zatvorené. Pred netradične riešenou stavbou v tvare zvona, postavenou v roku 1966, čaká na priateľov, ktorí majú každú chvíľu doraziť na bohoslužbu.
"Nemyslím si, že by nám hrozilo väčšie nebezpečenstvo ako ostatným. Dnes je všade nebezpečne, nedá sa veľmi vychádzať po zotmení, je veľká kriminalita. Nie sme na tom o nič horšie ako moslimovia," hovorí Chalíl.
Spolu s ďalšími veriacimi v kostole patrí k chaldejskej katolíckej cirkvi, ktorá je v Iraku najväčšia. Patrí medzi takzvané východné uniatské cirkvi. Formálne je spojená s Rímom a uznáva pápeža, ale v niektorých vieroučných otázkach sa od Vatikánu odlišuje.
Jej ďalší člen John (niektorí arabskí kresťania majú anglosaské alebo francúzske krstné mená) bol niekoľko rokov kapitánom v armáde. Vo vojne s Iránom bol vážne zranený a prišiel o ruku. Aj keď privítal pád diktatúry, ktorá podľa neho ožobračovala všetkých Iračanov bez rozdielu etnickej alebo náboženskej príslušnosti, militantného islamizmu sa bojí.
"Môže to byť problém. Nebojím sa, že by sme boli potlačovaní akýmkoľvek novým režimom, pretože väčšina irackých moslimov je voči kresťanom tolerantná a považuje ich za súčasť Iraku. Strach mám z fanatikov a ignorantov, pre ktorých môžeme byť ľahkým terčom."
Faktom je, že kresťania Irak v posledných rokoch masovo opúšťajú. Od začiatku deväťdesiatych rokov ich z krajiny odišli prevažne z ekonomických dôvodov desaťtisíce. Využili, že majú príbuzných v Európe a severnej Amerike.
Ale nie každý sa obáva toho, že by kresťanstvo nemalo v krajine budúcnosť alebo by malo upadnúť do bezvýznamnosti.
"Nebojte sa o irackých kresťanov. Sme tu už osemnásť rokov a ešte tu budeme aj ďalej," tvrdí chaldejskokatolícky kňaz Habíb Hermíz.