Iránci zajtra vyberú prezidenta z ôsmich kandidátov, a napriek tomu nemožno hovoriť o demokratických voľbách. Rozhodnú o najvyššie postavenom volenom politikovi, a predsa ich hlas nie je rozhodujúci pre ďalší vývoj v krajine.
V rámci unikátnej teokracie sú volení prezidenti a poslanci v poslednej inštancii podriadení nevolenému najvyššiemu duchovnému vodcovi krajiny a skupinám moslimských klerikov. Dvadsaťšesť rokov po páde šacha a islamskej revolúcie sa režim, ktorý zaviedol imám Chomejní, stále drží, aj keď doma čelí stúpajúcej kritike a nespokojnosti. Voľby sa konajú v tieni vážnej krízy: USA podozrievajú Irán zo snahy získať jadrovú bombu, objavujú sa tak správy o možnom americkom alebo izraelskom útoku na iránske atómové zariadenia.
Podľa prieskumov je zatiaľ favoritom bývalý prezident Hášimí Rafsandžání, ktorý je považovaný za "konzervatívneho pragmatika", jeho hlavnou prioritou je ekonomický rast. Nádej na víťazstvo si robí aj reformista a bývalý minister vysokých škôl Mostafa Moín. O víťazovi najskôr rozhodne až druhé kolo na konci júna.

Sklamanie
Dosluhujúci prezident Mohammad Chátamí odchádza po ôsmich rokoch ako neúspešný reformátor. Zanecháva za sebou milióny sklamaných Iráncov, ktorí dúfali, že nastanú zásadné zmeny, ale zatiaľ sa nedočkali. Aj preto tentoraz mnohí na protest proti režimu nechcú ísť voliť. V roku 1997, roku nádejí na veľké zmeny, prišlo k urnám osemdesiat percent voličov. Teraz to asi bude výrazne menej, čo nahrá konzervatívnym kandidátom.
Mestá zaplavili billboardy, samolepky a letáky, bombastické mítingy pripomínajú púte. Niektorí Iránci neskrývajú skepsu.
"Mám toho dosť. Dvakrát som volil Chátamího, ale skoro nič sa nezmenilo," povedal agentúre Reuters 28-ročný architekt Mehdí Púr-Hosejní.
V posledných voľbách rozhodovali hlasy žien. Hlasovali vo veľkom počte za reformy. Ale koľko ich príde k urnám v piatok? "Všetci sľubujú posilnenie ženských práv. Mnoho žien si myslí, že po voľbách sa na všetko zabudne, že politikom ide o ženské hlasy, nie o ženské práva," hovorí psychologička Gulnaz Esfandíarová, ktorá v Prahe študovala psychológiu a teraz pracuje v iránskom vysielaní Rádia Slobodná Európa.

Mierny odmäk
Nejaké zlepšenia počas éry Chátamího, ktorému ústava bráni kandidovať tretíkrát za sebou, predsa len nastali. Muž sa už nemôže rozviesť bez udania dôvodu a potvrdenia súdu (v Iráne sa každé tretie manželstvo končí rozpadom). Minulý rok promovalo na vysokých školách viac študentiek ako študentov. Aj napriek prísnym normám sa správanie uvoľnilo. Po dlhých sporoch môžu jazdiť ženy na bicykloch a motocykloch, kedysi zakázané namaľované riasy a pery sú dnes bežné.
Bežnou vecou sú poslankyne parlamentu, prezident si vybral ženu aj do svojho kabinetu na post ministerky životného prostredia. Podľa časopisu Economist chodí do práce len každá desiata Iránka. Pre ženy je nedostatok pracovných miest.
Na súde sa svedectvo žien berie stále len ako polovičné v porovnaní s mužom a ženy nemôžu napríklad vycestovať za hranice bez súhlasu mužských príbuzných.

Ropa a plyn nestačia
Mnohí Iránci nemôžu o sebe tvrdiť, že sú bohatí. Niektorí z nich majú až tri zamestnania, aby uživili rodiny. Napríklad rajčiny počas posledného roka zdraželi o 120 percent. Hlavné priemyselné odvetvia, banky a poisťovne, ovláda štát.
"Pred tridsiatimi rokmi bol príjem na osobu dvojnásobný v porovnaní s Tureckom. Dnes je polovičný. Problémom je existencia monopolov, štátna kontrola podnikov a málo investícií. To budú hlavné výzvy pre prezidenta," povedal pre Reuters ekonóm Músa Ghanínedžád.
Všetci kandidáti sľubujú privatizáciu, komplikuje ju nedostatok investícií. Kvôli obavám z nestabilného prostredia sa zahraničné firmy krajine skôr vyhýbajú.

Čakanie na Ameriku
Kľúčom na hospodársku obnovu sú aj vzťahy so Spojenými štátmi, ktoré prerušil pád šacha. Od islamskej revolúcie a prerušenia diplomatických vzťahov nemá Irán prístup k americkým technológiám a už deväť rokov platí tzv. D´Amatov zákon, ktorý umožňuje Spojeným štátom uvaliť sankcie na všetky firmy, ktoré investujú do ropného alebo plynového sektora v islamskej republike vyše dvadsať miliónov dolárov.
Iránske ťažobné zariadenia a rafinéria potrebujú rekonštrukciu, aby vláda splnila program zvýšenia ťažby zo súčasných štyroch miliónov barelov ropy denne na plánovaných päť a pol milióna v roku 2009.
Favorit volieb Rafsandžání chce zlepšiť vzťahy s USA, ale ako podmienku si kladie odblokovanie iránskych kont v Spojených štátoch, zmrazených po zvrhnutí šacha pred 26 rokmi. Ide zhruba o osem miliárd dolárov.
Washington ustúpil zatiaľ v tom, že súhlasil so začatím rozhovorov o vstupe Iránu do Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Radikálni duchovní chcú, aby zostalo všetko po starom. Na zhromaždeniach, ktoré usporadúvajú, počuť stále pokrik Smrť Amerike.
Podnikateľská komunita v Iráne považuje za najprijateľnejšieho kandidáta Rafsandžáního. V druhom kole je výsledok neistý, zvlášť ak postúpi aj reformista Moín. "Rafsandžání má určitý kredit, pretože má zásluhy ako prezident pri prekonaní ekonomicky najhoršieho obdobia po vojne s Irakom na konci osemdesiatych rokov a bol to on, kto ako prvý vyviedol Irán z izolácie a pootvoril dvere na Západ," hovorí Gulnaz Esfandiaríová.

Hlavní kandidáti

MOSTAFA MOÍN
Bývalý minister vysokých škôl je hlavným kandidátom reformistov a modernistov. Tvrdí, že sa bude usilovať, aby bolo viac politických a občianskych slobôd pre Iráncov, často používa termín ľudské práva. Apatia mnohých voličov, najmä mladých, znižuje jeho šance.

MOHAMMAD KALIBÁF
Bývalý celoštátny policajný šéf je najmladší z kandidátov, má 44 rokov. Patrí medzi najkonzervatívnejších. V prieskumoch je druhý za Rafsandžáním.

MUHSÍN REZÁÍ
Sedemnásť rokov stál na čele obávaných Revolučných gárd, militantných milícií v službách teokratického režimu. Asi najväčší odporca zmien zo všetkých kandidátov. V roku 1998 šokoval celú krajinu jeho syn Ahmad, ktorý sa "odrodil" a emigroval do USA.

ALÍ LARIJÁNÍ
Dlhoročný šéf štátnej televízie. V tábore islamských konzervatívcov čelí tlaku, aby sa vzdal kandidatúry v prospech Kalibáfa, ktorý má viac šancí.