Bádatelia sa zhodujú, že keby ľudská populácia klesla pod štyristo či päťsto osôb, v takej malej populácii by došlo k plodeniu medzi blízkymi príbuznými, a tým aj ku genetickému oslabeniu druhu. Následkom by bola vyššia úmrtnosť a nižšia plodnosť, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zánik populácie.
Tento extrémny prípad ľudstvu zatiaľ nehrozí, výročné štatistiky OSN nás zvyčajne strašia skôr hrozbami preľudnenia, aj keď sa maximálne odhady z roka na rok znižujú. Desí nás pohľad globálny, ale desí nás aj pohľad lokálny. Vyspelé krajiny sveta zápasia s klesajúcou populáciou a jej starnutím. Minulý týždeň slovenský štatistický úrad publikoval odhady slovenského vývoja do roku 2025, podľa jedného z variantov nás v tom čase bude takmer o dvestotisíc menej. Podobné správy sa vždy dostanú na titulné stránky novín a do hlavných večerných správ, pričom médiá zvyčajne vyvolávajú zbytočnú paniku. Závan takého potrebného triezveho pohľadu na vec prináša vo svojej rozsiahlej publikácii sociológ Ladislav Rabušic. Pod výstižným názvom Kde ty všechny děti jsou? ju vydalo Sociologické nakladateľstvo.
Podľa autora sa zdá, že obavy vyvolané úbytkom obyvateľstva sú atavizmom, ktorý sa formoval v dávnoveku ľudstva, keď veľkosť populácie bola najskôr bytostne spätá so samotným prežitím, neskôr bola spájaná s existenciou štátu, jeho silou a vplyvom. V modernej spoločnosti sa však na faktor veľkosti treba dívať inými očami. Ladislav Rabušic vyzýva na pokoj a po rozsiahlej analýze problému konštatuje, že sa s klesajúcim trendom aj tak nedá skoro nič robiť, musíme sa s ním zmieriť. Odmieta tvrdenie, že sa za príčinou premien v reprodukčnom správaní obyvateľstva skrýva hroziaca nezamestnanosť či znížená životná úroveň a prikláňa sa k tomu, že za všetkým stojí hlboká premena hodnôt a hodnotových preferencií mladých ľudí, dôraz pri vysvetľovaní zmien kladie na kultúrny, a nie na ekonomický faktor.
Pôrodné maximum
Skôr než Rabušic prejde k obávanej súčasnosti, prevedie nás históriou a rôznymi ľudskými spoločenstvami a zvykmi. Teoretickým maximom, aké by mohla akákoľvek populácia dosiahnuť, je pätnásť až sedemnásť detí na jednu ženu. Najznámejšou skupinou, ktorá sa priblížila k týmto biologickým hraniciam, boli hutteriti, náboženská skupina žijúca v Severnej a Južnej Dakote a v Kanade. V devätnástom storočí táto skupina emigrovala z Ruska a za sto rokov sa jej počet zmenil z pôvodných štyristo členov na 30-tisíc. V tridsiatych rokoch rodila hutteritská žena v priemere viac než dvanásť detí, čo dosahovali nízkym svadobným vekom, skorým začatím plodenia detí, dobrou výživou či odmietaním akejkoľvek antikoncepcie považovanej za hriech. Ich konečný počet bol výsledkom kombinácie vymožeností novej doby a starých prístupov k plodeniu.
Tento skôr kuriózny ako smerodajný príklad nehovorí nič o skutočnom vývoji. Takmer po celý čas existencie človeka trvajúci asi jeden milión rokov sa počet obyvateľov sveta takmer nezvyšoval, výraznejšia zmena nastala až v polovici 18. storočia a súvisela s nastupujúcou priemyselnou revolúciou, najväčší rast sme zaznamenali v 20. storočí. Ako upozorňuje Rabušic, otázka, kam sa podeli všetky deti, nie je vôbec novou. V európskom kultúrnom kontexte sa prvýkrát objavila na konci 19. storočia. Prvú demografickú revolúciu, resp. demografickú tranzíciu či demografický zlom mal na svedomí pokles úmrtnosti vedúci k rýchlemu rastu obyvateľstva a zvyšovaniu jeho priemerného veku a následne k poklesu pôrodnosti a stabilizácii populácie. Vznikla klasická, veľmi jednoduchá a elegantná teória, podľa ktorej túto demografickú tranzíciu spôsobila predovšetkým modernizácia, sekularizácia, zvyšovanie vzdelanosti a postupná emancipácia žien. Ako sa ukázalo onedlho, bola to síce pekná teória, ale na mnohé otázky nevedela nájsť odpovede.
Španielsky prípad
Pochybnosti o adekvátnosti klasickej teórie sa začali objavovať na začiatku šesťdesiatych rokov. Ako dobrý príklad toho, ako môžu mladí a začínajúci bádatelia výrazne prispieť k rozvoju sociálnych vied, Rabušic uvádza prípad študenta Princetonskej univerzity, ktorý hľadal tému svojej diplomovej práce. Na odporučenie svojho profesora sa vybral pátrať po príčinách poklesu pôrodnosti v konzervatívnom a katolíckom Španielsku, ktorý sa začal v roku 1930. Analýza dát v jednotlivých provinciách priniesla zaujímavé výsledky - zistil, že pokles španielskej pôrodnosti bol dôsledkom antikoncepčného správania. Keď do slepej mapky Španielska farebne zakreslil rozdielnu úroveň manželskej plodnosti, zistil, že provincie s rovnakou farbou vytvárajú zhluky navzdory tomu, že mali rozdielne sociálne, ekonomické a vzdelanostné charakteristiky. Študentovi pomohol túto záhadu vyriešiť odborník na španielsky jazyk a kultúru, ktorý vyhlásil, že je to vlastne lingvistická mapa Španielska. Vedomá kontrola počatia a používanie antikoncepčných metód sledovali jazykové a kultúrne hranice, a nie hranice sociálnej a ekonomickej vyspelosti. Naznačovalo to, že na premenách reprodukčného správania výraznú rolu zohrávala osobná komunikácia medzi susedmi (neskôr sa za minimálne hranice šírenia vzorov považoval národný štát, zaujímavé je aj McLuhanovo tvrdenie o globálnej dedine) a napodobňovanie správania. Okrem Španielska sa objavilo mnoho podobných prípadov, čo viedlo k prehodnoteniu starej teórie a zdôrazneniu faktu, že kultúrne faktory majú oveľa väčšiu rolu, než sa kedy predpokladalo.
Osudové 60. roky
Toto obdobie má pre všetkých, čo ho prežili na vlastnej koži, silný nostalgický náboj, okrem revolúcie v populárnej hudbe v tomto období sa začali aj významnejšie zmeny v sociálnom správaní. Približne od polovice 60. rokov prebieha vo vyspelých krajinách ďalšia demografická revolúcia, v ktorej veľkú úlohu zohrala hormonálna antikoncepcia. Počet živo narodených detí na jednu ženu (úhrnná plodnosť) začal klesať pod úroveň 2,1, ktorá ešte zaručuje reprodukciu populácie a v súčasnosti dosiahol v niektorých (aj východoeurópskych) krajinách alarmujúcu výšku v rozmedzí 1,1 až 1,3 dieťaťa na ženu. Zmeny sa výrazne dotkli rodiny, dovtedy jediný model klasickej rodiny dopĺňa široké spektrum možností, ako si ľudia usporadúvajú partnerské vzťahy. Žijú sami, v nezosobášených vzťahoch či súčasne v dvoch bytoch, raz spolu, inokedy osamote.
V priebehu 70. a 80. rokov mizne manželstvo ako významný bod životnej dráhy každého jedinca a mení sa na rovnostársky partnerský vzťah. Za najvýznamnejšie ukazovatele zmeny považujú demografi vývoj plodnosti a vývoj priemerného veku v čase prvej svadby žien. Krivka plodnosti v západnej Európe postupne klesá a tento vývoj s istými špecifikami (krátke obdobie tzv. baby boomu v polovici 70. rokov) platí aj pre krajiny východnej Európy, kde krivka nabrala ešte výraznejšie smerovanie nadol na začiatku 90. rokov. Zároveň sa neustále zvyšoval vek, kedy ženy prvýkrát vstúpili do manželstva. Ako pri hodnotení situácie v Českej republike (čo v hrubých rysoch a základných trendoch platí aj pre Slovensko, i keď sa obe krajiny v niektorých ukazovateľoch odlišujú) upozorňuje autor, nízka sobášnosť nie je nikým a ničím zavinená, nie je spôsobená súčasnou a ekonomickou a politickou situáciou v krajine. "Došlo by k nej aj vtedy, keby u nás panoval ekonomický raj. Politici mysleli len na záujmy občanov, sociálne istoty by boli obrovské a sociálne dávky také štedré, že by nám aj tie ,pečené holuby lietali do úst´. Premena sobášnosti je totiž založená na novom vnímaní toho, ako má mladý človek v čase svojej mladosti nakladať so svojím životom - a táto nová konštrukcia reality, tento nový sociálny vzorec, je veľmi, veľmi nákazlivý." Rabušic sa na celý vývoj odmieta pozerať iba negatívne, za veľmi pozitívne považuje, že "deti prestávajú mať deti". Mladá generácia podľa neho dáva prednosť poznávaniu života v snahe ekonomicky sa zabezpečiť, čo chápe ako výraz jej novej zodpovednosti.
Nová žena
Keď ženy zaplnili stredné školy a univerzity a vstúpili do sveta práce, dostala idea sebauvedomenia a rovnosti celkom nový význam. Nová vzdelanostná úroveň žien otvorila tejto sociálnej kategórii celkom nové vyhliadky, predovšetkým však pocit uspokojenia z práce mimo domova, z úspechu v zamestnaní, zo zárobku a z celkovej nezávislosti. Podľa prieskumov v Čechách aj na Slovensku si verejnosť v priebehu 90. rokov čoraz viac osvojovala myšlienku, že žena môže prežiť zmysluplný život aj bez detí. Podiel respondentov, ktorí si myslia, že žena musí mať deti, aby sa naplnilo jej poslanie, klesol v poslednom desaťročí zo sledovaných európskych krajín najviac na Slovensku.
Vyššie vzdelanie žien, väčšia miera ich zamestnanosti a narastajúca finančná nezávislosť zvýšili aj požiadavky na kvalitu partnera a zmenili chápanie toho, aký partner je pre ženu ešte minimálne akceptovateľný. Pravdepodobne je to výraz starostlivejšieho hľadania partnera, čo veľmi dobre využili komerčné médiá, ktoré seriálmi ako Ally McBealová či Sex v meste toto náročné hľadanie (a nenachádzanie) povýšili v mierne sparodovanej podobe na náplň života žien okolo tridsiatky. Niektorí teoretici považujú za najvýznamnejší posun pri pochopení premien rodiny fakt, že vzdelanejšie ženy nepotrebujú hľadať partnera, ktorý by im pomohol so sociálnym, majetkovým a statusovým vzostupom. Ako konštatuje sociológ Ivo Možný, hodnota manželstva pre profesijne zdatnú ženu klesá s mierou jej profesionálneho úspechu. Obetuje vlastne len potešenie z materstva, čo je hodnota, ktorá nemá veľa advokátov, dodáva ironicky. Po storočí sa tak vynára postreh francúzskeho demografa Dumonta, ktorý už vtedy konštatoval, že pokles v počte plodených detí možno prirátať na vrub snahy jedincov o sociálny vzostup, ktorý možno uskutočniť iba s nulovým či veľmi nízkym počtom detí.
Dieťa ako tovar
Jednou z výrazných zmien tohto obdobia je premena úlohy dieťaťa. Jedinci ani páry už dnes neplánujú svoj život z hľadiska dieťaťa a jeho budúcnosti, to prestáva byť prikázaním doby a stáva sa iba jednou z možností. Zaujímavý je v tejto súvislosti mikroekonomický pohľad na dieťa, ktorý ho buď považuje za tovar dlhodobej spotreby alebo za špeciálny druh kapitálového tovaru. Napríklad v chicagskej škole a jej analýze plodnosti sú deti chápané ako určitý typ tovaru, takže manželia sa vo svojom konaní rozhodujú, či si zadovážia deti, automobil alebo chladničku a pod. Deti ako každý iný tovar poskytujú rodičom úžitok, ktorý závisí od ich kvality. Pod kvalitou dieťaťa chápu vlastnosti, ktoré jeho výrobcovia (rodičia) môžu u dieťaťa vytvoriť, napríklad poslušnosť či dobré schopnosti učiť sa. Ako dodáva Rabušic, chicagská škola berie do úvahy aj vlastnosti, ktoré sa bežne nedajú ovplyvniť, pretože sú výsledkom dedičnosti. Túto skutočnosť zahŕňajú do svojho modelu ako "neistotu výroby".
Pokiaľ sa manželia rozhodnú, že budú mať deti, musia podľa ekonómov porovnávať psychický úžitok z detí s ďalšími aktivitami, ktoré by inak mohli vykonávať, pokiaľ by deti nemali. Čas venovaný deťom je totiž drahý a vyjadruje sa termínom "náklady stratených príležitostí". Ekonómia sa zaoberá aj paradoxom, že bohatí majú zvyčajne menej detí ako chudobní. Vysvetľuje to zvyšujúcim sa dopytom po kvalitných deťoch, ktoré kvôli drahým školám a pod. stoja veľmi veľa, takže nakoniec obmedzujú ich počet. Ako upozorňuje autor, mať v dnešnej dobe deti je čisto z ekonomického hľadiska nezmyslom, pričom poukazuje skôr na emocionálne a iné výhody rozhodnutia priviesť na svet potomkov.
Go West!
Postkomunistické spoločnosti podľa Rabušica prežívajú vo veľmi zrýchlenej podobe to, čo sa vo vyspelých krajinách začalo ešte v polovici 60. rokov. Za pádom pôrodnosti nestoja hlavne dôsledky ekonomickej transformácie, ale rýchle preberanie západoeurópskych noriem správania, čo je viac-menej normálny a štandardný kurz. Mladí ľudia namiesto plodení detí si budujú kariéru, mnohí do vysokého veku sedia v školských laviciach, čo je pomerne úspešná antikoncepčná metóda. Analýzy väčšiny európskych demografov sa zhodujú v tom, že modernizácia je spojená s tak výraznou premenou životných hodnôt a preferencií, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa pôrodnosť spontánne vrátila na hodnoty zabezpečujúce obmenu generácií. Rabušic pochybuje nad tým, či má štát vôbec právo zasahovať do takej intímnej záležitosti ako je plodenie detí, takéto tlaky by zrejme ani nemali veľký význam. Na situáciu si treba zvyknúť, dôležitým, ale jednoduchým opatrením, je reforma dôchodkového systému tak, aby si každý šetril na vlastnú budúcnosť a nečakal prostriedky od potomkov, ktorých bude tak málo, že svojich otcov a dedov nebudú vládať uživiť z priebežných odvodov. Nízka pôrodnosť sa zrejme nedá vnímať ako prechodná fáza, ale skôr ako permanentný stav spojený s úbytkom populácie a jej starnutím. Demografi poukazujú na to, že v tejto situácii má väčší zmysel sústrediť sa na zvládnutie poklesu a nemrhať sily na vopred prehratý zápas s jeho zastavením či zvrátením.
StoryEditor