Slovenská politika má za sebou zlý týždeň. Automafia, drogy a násilie dotvárali kolorit spravodajstva o politike a verejnom dianí v krajine pod Tatrami. Na chvíľu odpútali pozornosť od zákona o Maďaroch žijúcich mimo územia Maďarska, majetkových priznaní, problému odpadu a cenníka nových pokút na cestách. Politika však práve tu začala naberať na význame. Po zverejnených preferenciách si zrazu koaličné zoskupenie strán uvedomilo, že ak to pôjde takto ďalej, po nasledujúcich voľbách sa z nich do parlamentu dostanú najviac dve strany -- KDH a SMK. Premiér Mikuláš Dzurinda si však verí. Možno jeho SDKÚ prejde do parlamentu tesne nad hranicou zvoliteľnosti, ale za daných okolností to skôr vyzerá na debakel ním riadenej SDK, ktorý riadne zaťaží všetky nástupnícke subjekty. Krivku jeho popularity bude totiž definovať pred očami verejnosti pomer medzi sľubmi a realitou, pomer medzi mierou očakávaní a stupňom sklamania. Športovo povedané, je to pohľad na štart bežca za prítomnosti veľkého publika a osamelého bežca, ktorý vbieha do prázdnej cieľovej rovinky. Je sympatické, že si verí, ale ako už mnoho podobných pred ním, o realite sa presvedčí až vtedy, keď mu tvrdo dosadne na zadok. Je totiž veľký rozdiel medzi tým, ako si politik a jeho poradcovia veria, napríklad, že sú jedinou alternatívou pre určitých voličov. Volebné fiasko do VÚC im však ukázalo, ako hlboko sa mýlia. Žiadny volič nemá rád, ak sa ho politická strana pokúša transformovať zo sympatizanta na akéhosi jej rukojemníka. Navyše, ak sa z jej pôsobenia a vystupovania slovo politika doslova stratilo. Napriek mnohým dobrým krokom, zámerom a úsiliu nedokázali presvedčiť a získať si občana voliča pre svoj program, čo ukázali voľby do regionálnych parlamentov. Okrem Bratislavy SDK a jej koaličné strany nikde neuspeli. Výsledky týchto volieb pôsobia paralyzujúco na celú koalíciu, čo sa prejavuje v jej reakciách a postupoch doma i navonok.
Spôsob, akým (ne)reagovali včas na prijatie zákona o Maďaroch, necitlivosť, nepripravenosť a až arogantné správanie k daňovým poplatníkom v súvislosti s takou banálnou záležitosťou, akou je majetkové priznanie, či problém formulárov k zákonu o odpade, už len dokreslili atmosféru rozkladu v koalícii. Predchádzali jej čudné okolnosti krachov bánk (naposledy Devín banky), predaja Reštitučného investičného fondu RIF, zbabraný a lobistami ovládnutý predaj akcií VSŽ, slabosť v boji proti organizovanému zločinu, nevyriešenie žiadneho prípadu čudných majetkových transferov a káuz z čias privatizácie tak, ako sa to občanom pred voľbami sľubovalo. Pôsobí deprimujúco, ak až na zákrok Viedne rieši vláda problém "polícia a automafia" na Slovensku. Navonok sa to javí iba ako problém ľavice v koalícii. No, je to horšie -- pád SDĽ otvára cestu pre návrat Komunistickej strany a o nič menej "povzbudivejšie" to nie je ani na pravom "spektre". Mikuláš Dzurinda dnes chce obnoviť pravicový blok, ktorý má podľa neho šancu definitívne poraziť vo voľbách mečiarizmus. Pri pohľade na trosky prvej koalície slovenských demokratov po štyroch rokoch od jej "modrého" vzniku, sa musí súdny človek opýtať, či to myslí naozaj vážne. Z jeho antimečiarovskej koalície vychádza víťazne HZDS a SDK je v rozklade. Namiesto podpory SDKÚ vznikajú nové politické subjekty Smer a ANO ako jej konkurenti. Na Slovensku je po 40 mesiacoch vládnutia koalície slovenských demokratov "blbá nálada" a jej vodca -- premiér Dzurinda -- si kladie otázku, prečo, a sníva o pravicovom bloku, ktorým chce údajne na jeseň v parlamentných voľbách opäť Mečiara poraziť... Nie je to tak dávno, čo si časť voličov kládla otázku, kde sú voliči SDĽ? Ďalšia časť sa pýtala, kde sú voliči KDH, keď sa ku kresťanstvu hlási viac ako 80 percent obyvateľstva? Akoby zabudli, že všetkých niekam politika týchto strán vyhnala. Verní zostali iba HZDS a SMK. Inú otázku si preto kladú mnohí pri pohľade na stav SDK a tejto koalície -- je ešte koho voliť?
StoryEditor