V Česku hľadajú po zničujúcich povodniach zdroje pre obnovu. Sú tu peniaze existujúce -- vnútorné i vonkajšie i zdroje úverové, ktoré zaťažia budúcnosť českého štátu, podnikateľov i občanov. Možno ale očakávať dynamizáciu stavebníctva a súvisiacich výrobných odborov v priemysle, v ďalších rádoch aj celej ekonomiky. Budú sa dať sledovať efekty dodatočných finančných zdrojov, ktoré nevyplynuli z bežnej reprodukcie, v makrosfére i mikrosfére. Dopravná a sociálna infraštruktúra, ktorá by za iných okolností vydržala ešte desaťročia, sa bude obnovovať na kvalitatívne vyššom stupni za mesiace, nanajvýš roky. Ekonomickí experti napriek tragickým okolnostiam prvotnej príčiny hovoria o zrýchlení rastu a jeho vysokej kvalite. Úspech je však podmienený tým, aby sa desiatky miliárd na obnovu v ekonomike zachytili, aby sa neutopili v zbytočne vysokých nákladoch dodávateľských firiem, vybratých v nekorektnej súťaži, aby štátne, krajské, mestské a obecné objednávky nesprevádzala korupcia, ktorá prináša len straty. Je dosť dôvodov domnievať sa, že české úrady a samosprávy súčasnú tragickú i budúcu rozvojovú situáciu zvládnu.
Možno si pri tom spomenúť na Keynesov princíp oživenia ekonomiky vládnymi výdavkami. Uplatnil sa v USA počas veľkej hospodárskej krízy. Spôsobil ju prehnaný investičný optimizmus v úspešných dvadsiatych rokoch, odtrhnutie reálneho a akciového kapitálu a ďalšie príčiny. Vládne výdavky dokázali generovať dopyt a rýchlo dostali ekonomiku na vzostupnú trajektóriu.
Spomenúť to hodno preto, lebo často počuť, že väčší prílev peňazí do ekonomiky, najmä do priemyslu, by naše problémy vyriešilo. Platí to, len pokiaľ ide o skutočný kapitál zo zahraničia. Inak paralely s oživením ekonomiky v USA veľmi krívajú. V Amerike bol nedostatok kúpyschopného dopytu, u nás je ho, ako ukazuje obchodná bilancia, značný prebytok. Ekonomika USA bola umŕtvená, ale vyspelá, vysoko konkurencieschopná. Bol nedostatok len voľného kapitálu, aj to len dočasný. Vhodná, organicky vyvinutá bola podnikateľská štruktúra -- v odvetvovom, veľkostnom a v zásade aj v územnom priereze. Boli vyvinuté inštitúcie trhovej ekonomiky, efektívne fungovalo rozhranie medzi vládou a súkromným sektorom. Máme toto všetko my? Má zmysel pustiť do ekonomiky podstatne viac peňazí? Dokázali by sa všetky premeniť na funkčný kapitál? Nedopadlo by to ako v prvých dvoch tretinách 90. rokov, keď sa v bankách ocitli nesplatené úvery za vyše 100 miliárd korún?
Podnikatelia tvrdia, že úrokové sadzby sú síce nižšie, ale čo z toho, ak sú banky pri posudzovaní podnikateľských projektov opatrné. Banky si strážia svoje portfólio, aby sa nestalo to, čo pred desiatimi rokmi. Žiadajú si históriu firmy, a tam napríklad vidia, že pre dane sa vcelku dobré výsledky premieňali na straty. Na druhej strane, banky prekonávajú niekoľkoročný deficit aktivít pri nových úveroch, kedy profitovali z vysokých výnosov zo štátnych cenných papierov. Veľké firmy sú už rozdelené, ale zaujímavým je segment malých a stredných podnikov. Vyplatí sa ofenzívny prístup, vyhľadávanie dobrých klientov a aktívna spolupráca s podpornými inštitúciami (SZRB, Eximbanka).
Vyšší hospodársky rast možno dosiahnuť len zdravými peniazmi investovanými do zdravých projektov. Je to pochopiteľná vec, ale jej poznanie bolo bolestné a následky zložitej cesty budeme znášať ešte dlhé roky.
StoryEditor