V seriáli HN hľadáme pôvodné slovenské výrobky.
Umiestniť továreň na viskózové vlákno a výrobňu ponožiek a pančúch pod tatranské končiare bol nápad Tomáša Baťu. V roku 1934 sa mu podarilo dohodnúť s miestnou obcou Veľká, od ktorej odkúpil vyše 581-tisíc štvorcových metrov za štvrť milióna korún. Na pozemku postavil v roku 1936 fabriku, o rok neskôr spustil výrobu striže, potom celofánu a v roku 1939 zišli z výrobných liniek prvé ponožky.
Výroba pančuchového tovaru sa rokmi zdokonaľovala najmä vďaka pridávaniu elastických vláken k dovážaným bavlneným priadzam. Základom kvalitnej ponožky totiž môže byť bavlna, prípadne vlna, ale raz darmo, bez pridania ďalších materiálov im chýba elastickosť. Práve tá je potrebná kvôli komfortu nosenia a držaniu úžitkového tvaru aj po mnohých vypraniach. Navyše, pridať malý podiel elastického vlákna znamenalo aj to, že rovnaká ponožka sa mohla začať vyrábať pre viac veľkostí nôh. V posledných desaťročiach priniesli zvrat aj špeciálne antibakteriálne a protiplesňové úpravy úpletov. Pre mnohých ľudí, ktorým uväznenie nôh na dlhé hodiny v obuvi robí problémy, to pomohlo. Fabrika patrila už za bývalého režimu k najväčším výrobcom ponožiek vo východnom bloku. Vyrábala ich viac než 30 miliónov párov ročne a putovali prevažne do krajín bývalého Sovietskeho zväzu.
V polovici 90. rokov prešiel Tatrasvit transformáciou, ktorá viedla k vytvoreniu akciovej spoločnosti Tatrasvit Svit-Socks. Dodnes v ňom má majoritu slovenský kapitál. Bývalé trhy síce zanikli, ale i napriek konkurencii zostáva fabrika najväčším producentom vo svojej kategórii v stredoeurópskom priestore. Po modernizácii vyrába okolo 18 miliónov párov za rok.
Hitom posledných rokov sú takzvané funkčné ponožky využívané hlavne na šport, turistiku či trekking so špeciálne spevnenými funkčnými zónami na namáhaných miestach.
Závod dnes viac než 90 percent produkcie vyváža. Slovenské ponožky mieria do celej únie, ale najväčšie objemy idú do Nemecka.
StoryEditor