Na čo NATO

Odmysliac si slovnú hračku z titulku, ktorú možno rôzne a viac či menej vtipne variovať, je otázka vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie príliš vážna vec. Dnešným podpisom prístupového protokolu v bruselskom sídle paktu sa završuje dlhoročné úsilie Slovenska zaradiť sa do spoločenstva krajín vyznávajúcich rovnaké hodnoty. Akokoľvek nadnesene či pateticky znie toto konštatovanie, na veci to nič nemení. Realita súčasného sveta je taká a Slovensko nemôže jednoducho stáť bokom.
Vstup do tohto zoskupenia, ktoré má momentálne 19 členov a s ďalšími siedmimi, ktorí dostali vlani v Prahe pozvánku pripojiť sa, znamená, že okrem neutrálnych krajín (beztak pod jadrovým dáždnikom USA a ich spojencov) a postjuhoslovanských štátov s výnimkou Slovinska, bude tento systém pokrývať celý kontinent. Nič na tom nemení ani fakt, že v aktuálnej otázke Iraku nejestvuje plošný konsenzus, lebo NATO ako obranná aliancia demokratických štátov len málokedy bez dialógu hľadala a nachádzala spoločný postoj.
Odporcovia vstupu Slovenska do aliancie, ktorí iniciovali petičnú akciu za vyhlásenie referenda o tejto otázke, však tvoria veľmi čudný konglomerát. Jedných vedie idealistický odpor voči vojenským aspektom zaručenia bezpečnosti, iných zasa z minulosti zdedené hodnotové stereotypy, ďalších odpudzuje pre nich neprijateľná miera liberalizmu tak ekonomického, ako aj sociálneho, tvoriaca hodnotový rámec tohto zoskupenia.
Pri všetkých sympatiách voči ich postojom, každému z nich chýba reálny pohľad na otázku zaručenia bezpečnosti štátu. A to musí byť alfa a omega konania každého zodpovedného politika. Najmä malého štátu v citlivom regióne, ktorým nesporne stredná Európa je, a nepochybne ešte aj dlho bude. A vzhľadom na vonkajšie okolnosti, a najmä typy možného ohrozenia, ktoré dnes už poznáme, je vstup do medzinárodného vojensko-bezpečnostného systému nevyhnutnou garanciou minimalizácie rizík. NATO sa už vyše 50 rokov ukazuje ako najefektívnejší systém v Európe, ktorý navyše zaručuje prepojenie oboch brehov Atlantiku.
Vzbudzovanie ilúzií na tému pretvoriť OBSE na vojensko-bezpečnostnú organizáciu bolo od zárodku odsúdené na zánik. Keď už pre nič iné, tak pre príliš veľký počet rôznorodých krajín, pričom niektoré s európskymi hodnotami nemajú (až na určité postsovietske dedičstvo) nič spoločné a ich vnútorné smerovanie je úplne iné.
Pre siedmich kandidátov, ktorí nimi zostanú až do zavŕšenia ratifikačného procesu a je priam symbolické, že pre viacerých z nich to bude paralelne so vstupom do EÚ, však tento čas nebude len čakaním na hlasovanie poslancov 19 parlamentov. Ako ukázala skúsenosť doterajších nových členov, medzičas i obdobie po vstupe treba efektívne využiť na úplné prispôsobenie sa chodu aliancie aj doma. V tom má rovnakú zodpovednosť celá politická scéna. Aj vrátane odporcov, lebo len civilizovaným dialógom možno vysvetliť, na čo NATO.