Dôchodková reforma je v súčasnosti jednou z najdiskutovanejších tém. Takmer všetci zainteresovaní sa zhodujú, že jej cieľom je vybudovať tzv. kapitalizačný pilier, založený na osobných dôchodkových účtoch, ktoré by mali spravovať súkromné spoločnosti. V otázke pomenovania týchto spoločností však už taká zhoda nepanuje. Zatiaľ čo jedna skupina presadzuje myšlienku zveriť správu dôchodkových účtov a fondov úplne novým subjektom, druhá skupina sa prikláňa k názoru, že v záujme efektívneho a rýchleho rozbehu reformy, ako aj dosiahnutia čo najvyššej miery bezpečnosti dôchodkového systému je najvýhodnejšie aplikovať dôchodkový systém na súčasné podmienky domáceho finančného trhu. V praxi to znamená využiť existujúce finančné inštitúcie. Je zrejmé, že prvoradým kritériom dôchodkovej reformy musí byť čo najvyššia miera bezpečnosti dôchodkového systému. A to tak z pohľadu občanov prispievajúcich na dôchodkové účty, ako aj z pohľadu štátu, ktorý v konečnom dôsledku nesie zodpovednosť a garancie za prijatý dôchodkový systém. Pri hľadaní odpovede na otázku, aké sú nástroje a opatrenia na elimináciu rizika dôchodkového systému, by som rád poukázal na niektoré mýty, ktoré sa často a s obľubou používajú.
Jedným z nich je, že len silné a veľké spoločnosti s čo možno najvyšším vlastným kapitálom dokážu vytvoriť dostatočnú bezpečnosť dôchodkového systému. Realita je taká, že meno, veľkosť a dokonca ani výška vlastného kapitálu nie sú hlavnou a dostatočnou garanciou bezpečnosti. Príkladov z minulosti doma aj v zahraničí je viac ako dosť. Na margo stačí uviesť, že spoločnosť zapojená do dôchodkového systému bude kumulovať desiatky miliárd Sk a pri takomto objeme je v prípade jej problémov irelevantné, či má vlastný kapitál na úrovni desiatok alebo stoviek miliónov Sk.
Hlavným pilierom systému ochrany je účinný a dobre fungujúci systém nezávislého dohľadu a regulácie spolu s vytvorením podmienok na vzájomnú krížovú kontrolu komerčných subjektov. Ďalším pilierom ochrany je existencia kompenzačných schém reprezentovaná garančným fondom. Jeho úlohou však nesmie byť pokrývanie podpriemerných, prípadne záporných zhodnotení aktív v dôchodkovom fonde. To by viedlo k likvidácii trhového prostredia a v konečnom dôsledku aj k popretiu samotného zmyslu a významu dôchodkovej reformy. Ďalším z mýtov je argument, že nielen z hľadiska efektívnosti, ale aj z hľadiska rizika je výhodnejšie, aby správu dôchodkových fondov spolu s výplatou dôchodkov realizovala tá istá spoločnosť. Takéto riešenie, ktoré v sebe spája príjem, zhodnocovanie a následne vyplácanie dôchodkov prostredníctvom tej istej inštitúcie, neznižuje riziko. Naopak, neúmerne ho zvyšuje. Tak ako má samotné dôchodkové zabezpečenie dve základné fázy -- sporenie a poistenie, je aj riziko pre tieto dve fázy špecifické a je bytostne dôležité vytvorením tzv. čínskeho múru inštitucionálne oddeliť riziko sporenia od rizika poistenia. Jednoducho povedané, 20-ročný človek vstupujúci do prvej sporiacej fázy dôchodkového systému by v prípade prebratia oboch fáz jednou inštitúciou neopodstatnene znášal 40 rokov počas lehoty sporenia aj riziko.
Ďalším z mýtov je, že dnešné subjekty finančného trhu nie sú vhodné a spôsobilé na prevzatie zodpovednosti za rozbeh dôchodkovej reformy. Realita je taká, že jednotlivé oblasti domáceho finančného trhu majú vybudovanú a v praxi preverenú svoju inštitucionálnu infraštruktúru. Všetky segmenty finančného trhu prešli transformáciou a jej výsledkom je prečistený a stabilizovaný domáci finančný trh, eliminujúci vznik rizika zlyhania inštitúcií finančného trhu. Jednotlivé segmenty finančného trhu sú dostatočne liberalizované a vytvárajú priestor na voľnú súťaž subjektov finančného trhu. Legislatívny rámec finančného trhu spĺňa štandardné požiadavky na prevenciu, ako aj na elimináciu rizika zlyhania finančných inštitúcií.
StoryEditor