Doterajší odmietavý postoj Francúzska a Nemecka voči Bushovej silovej politike voči režimu Saddáma Husajna (s menšou intenzitou sekundovali aj Rusko a Čína), môže mať celkom iný motív, ako ten, ktorý sa verejne prezentuje a odôvodňuje tvrdením, že útok na Irak by bol porušením medzinárodného práva.
Nie je žiadnym tajomstvom, že Paríž od 60. rokov minulého storočia bol dvorným dodávateľom citlivých technológií do arabských krajín. Aj iracký jadrový reaktor Osirak, ktorý v roku 1981 zničilo izraelské letectvo, bol francúzskej proveniencie, rovnako ako prvý izraelský reaktor v Dimone. Nie je tiež žiadnym tajomstvom, že Nemecko v minulosti dodávalo do arabských krajín zariadenia pre chemické závody s využitím civilným i vojenským, ako aj raketové technológie. A Irak nebol výnimkou, čo nasvedčuje pomerne veľký počet odhalených prípadov údajne ilegálneho pašovania vojenských technológií a produktov pre jeho zbrojné programy. Úloha Ruska a Číny, ako dvorných dodávateľov výzbroje pre irackú armádu, je viditeľná už na prvý pohľad na vojenských prehliadkach, organizovaných irackým režimom. Aj všetky sovietske satelitné štáty i bývalá Juhoslávia sú v tom tiež hlboko namočené.
Samozrejme, ani USA nemôžu mať v tomto smere čisté svedomie. Prinajmenšom v období iracko-iránskej vojny sa aj v oblasti vojenskej pomoci správali presne podľa zásady: "Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ." Príliš nezdvihli hlas, keď Bagdad použil chemické zbrane voči Kurdom na severe Iraku, ani keď bojovými plynmi zabíjal iránskych protivníkov.
V tejto časti sveta ani tamojší mocipáni, ani ich dvorní dodávatelia nemôžu ukazovať čisté ruky. Nikomu medzinárodné právo nebránilo prinajmenšom tolerovať jeho porušovanie. Z tohto pohľadu terajšie konanie najmä Paríža a Berlína je akoby pokusom zabrániť uverejneniu podrobností o podpore Saddámovho režimu.
StoryEditor