Hra k sebe, nie o štát

Bratovražedný boj minimálne dvoch koaličných strán ( za tichého prizerania sa najsilnejšej a verejne protestujúcej druhej v poradí) vrhá priam katastrofálne svetlo na celý štát.
Kedysi v období absolutizmu francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mohol bez zábran smelo vyhlásiť: "Štát som ja!" Vyplývalo to jednak z dedičného práva, proti ktorému až neskôr povstali formujúci sa predstavitelia novej ekonomicko-politickej triedy. A jeho následníkovi s číslom XVI. za nepochopenie novej situácie o pár desiatok rokov dali stať hlavu. Kráľ Slnko nechal po sebe aspoň veľa pomníkov. Aký pomník však zanechajú po sebe naše politické slniečka?! Alebo, lepšie povedané, novy či supernovy?
Tieto vybuchujúce hviezdy sa do histórie nezapíšu niečím podobným. Ich cieľom je ešte rýchlo dokončiť privatizáciu, prípadne reprivatizáciu, a rovnako u mnohých je hnacím motorom aj zabezpečenie si poslaneckej imunity či už za hriechy minulé alebo aj budúce. Čo tam po štáte, hoci sa búchajú do pŕs, že je to ich najvyšší záujem.
Našťastie, spory zatiaľ neriešia ich protagonisti na ruský či balkánsky spôsob -- nájomnou vraždou. Zatiaľ sa strieľa iba s pomocou médií. Aj to však stačí našim budúcim spojencom na to, aby zdvihli varovný prst. Súboj o tajnú službu a políciu, ktorého sme už dlhé mesiace svedkami, ich rozkrývanie tak technické, ako aj personálne v mene údajného záujmu o ich čistotu a kontrolu, najmä v NATO nemôže prispieť k zvýšeniu dôvery.
Na počudovanie, predseda vlády a SDKÚ sa tvári, že sa nič nedeje. Teda aspoň navonok. Akoby prevzal spôsoby bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla, ktorého metódu riešenia nazýval "vysedením". Udržala ho však v kresle priam neuveriteľných 16 rokov, čo v súčasných pomeroch možno považovať za neopakovateľný jav.
Občas nastáva situácia, keď treba autoritu úradu aj demonštrovať. A to i napriek tomu, že každý politik má svoje chápanie výkonu funkcie. Keď pre nič iné, tak preto, aby všetci vedeli: Som tu a konám! Elegantné riešenie v kauze šéfa SIS je charakteristické pre konanie Mikuláša Dzurindu. Ale v politike nemožno vždy vystupovať uhladeno elegantne a sympaticky. Nie všetci tejto reči plne rozumejú. A navyše, odchodom V. Mitra sa rieši iba polovica problému.
Hra k sebe, nie o štát, totiž môže v prípade jej nezvládnutia ohroziť jeho ďalší vývoj a smerovanie. Politické strany, najmä tie rýchlo kvasené, by sa mali viac pozerať na tie krajiny, kde sa naučili toľko proklamovanú politickú kultúru. Je fakt, že tam to trvalo niekoľko desaťročí, možno aj storočí. Ale ak sa k nim chceme pridať, čo deklarujeme z plného hrdla a všade, musíme sa to naučiť rýchlo.
Inak skutočne či domnele vinným hráčom môže hroziť v prenesenom zmysle slova osud posledného predrevolučného panovníka z rodu Capetovcov. A žiaden politik nechce skončiť v politickom prepadlisku predčasne. Odsudok voličov býva niekedy nečakane krutý a kto s tým nekalkuluje, nech radšej včas z ringu utečie.