Otázka (ne)existencie spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa ukazuje byť priam hamletovská. Diskusie o nej sa vedú už desiatky rokov, ale viditeľný výsledok je takmer nulový. Javier Solana, ako jej vrchný predstaviteľ, zatiaľ pôsobil skôr v úlohe požiarnika únie, lebo jeho mandát nielenže nebol jasne definovaný, ale vôbec ho nemal. Pritom dôvod bol očividný -- členské štáty neboli schopné sa na ňom dohodnúť. Príčin bolo veľa, ale hlavnou bol nedostatok politickej vôle a neochota jednotlivých členov únie vzdať sa vlastnej zahraničnej a vojenskej politiky. Až nečakane tvrdá konfrontácia v otázke invázie do Iraku, ktorá však neviedla iba po línii Európa -- USA, ale aj naprieč Európou, zrejme viedla troch hlavných protagonistov odporu proti údajnému americkému unilateralizmu -- Francúzsko, Nemecko a Belgicko -- k rozhodnutiu vytvoriť spoločnú armádu. Na minulotýždňovom summite EÚ v Bruseli Jacques Chirac, Gerhard Schröder a Guy Verhofstad proklamovali tento cieľ a vyzvali ostatných partnerov pridať sa k tomuto projektu. Otázkou je, či zostane len pri tejto trojke, alebo sa k nim pridajú aj ďalší partneri. A keď, akú im dovolia hrať rolu.
Budúci členovia únie, a ukazuje sa, že viac-menej všetci, nemajú záujem o prehlbovanie sporu vnútri euroatlantického spojenectva. Ak Paríž, Berlín a Brusel nezoberú tento fakt vážne a budú sa naďalej snažiť hrať len svoj part, ohrozia svoje vlastné dielo. Pritom kandidátske krajiny už dlho upozorňujú svojich partnerov, že práve neexistencia spoločnej politiky smerom navonok, ako aj presadzovanie sebeckých záujmov niektorých členských krajín, respektíve ich sólistické snahy, spolu s novými druhmi vonkajšieho ohrozenia sú tým, čo ich v konečnom dôsledku núti hľadať oporu aj na druhom brehu Atlantiku.
Ak sa však trojka iniciátorov euroarmády chce skutočne profilovať ako trojka tvorcov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bude musieť vypracovať a predložiť jej zmysluplný projekt. Nejde totiž iba o integráciu vojenského velenia a vyčlenenie jednotiek, čiže o akési malé NATO. Pôjde o viac, vzdať sa v prospech celku svojich politických ambícií, ale zapojiť všetky štáty, ktoré na to majú potenciál, aj do jej vyzbrojovania. Trojka ako motor je vítaná, ale nemôže si uzurpovať výhradné autorské práva.
Možno memento menom Irak zmení tvár Európy viac, ako by sme si boli ešte pred pár dňami mysleli. Nikto nepochybuje, že náš spájajúci sa kontinent má svoje priority a záujmy. Ani Washington nie je na tom inak. Ani doteraz, aj v časoch vypätej studenej vojny, nebola transatlantická harmónia dokonalá. Ale v dialógu, akokoľvek ťažkom a zložitom, sa v hraničných situáciách vždy podarilo nájsť spoločnú reč. Európa stojí zoči-voči novému ohrozeniu. O to naliehavejšia je potreba euroatlantickej spolupráce ako jadra našej spoločnej bezpečnosti, pričom zapájanie iných dôveryhodných partnerov z bližšieho či vzdialenejšieho susedstva by malo byť vítané a podporované.
StoryEditor