Začiatok protisaddámovskej ofenzívy, vedenej zatiaľ iba príslušníkmi US Army, sa na prvý pohľad môže zdať čudný a proti doterajším zvyklostiam či pravidlám vedenia vojny.
Zdá sa, že americkí plánovači stavajú zatiaľ na útoky na presne vytypované ciele, aby vyradili v prvom rade iracké veliteľské a spojovacie zariadenia a oslabili protivzdušnú obranu. Vysielanie americkej armády v arabčine na frekvencii irackého štátneho rádia priamo zapadá do tejto stratégie vedenia psychologickej vojny voči vojakom a obyvateľom tejto arabskej krajiny, ale aj islamského sveta. Preto ju prezentujú ako misiu za odstránenie krvavého tyrana a nastolenie lepšieho režimu.
Napriek tomu, že sa mnohí pozorovatelia i politici snažia presvedčiť svet, ale možno aj sami seba, že ide v prvom rade o ropu, nie je to úplná pravda. USA ide aj o ropu, ale skôr z toho hľadiska, že sa v tomto regióne používa ako prostriedok na financovanie islamského fundamentalizmu ako močiara, v ktorom sa dobre darí liahnuť terorizmu á la bin Ládin.
USA a ich spojenci si až po 11. novembri, a to veľmi bolestne, uvedomili, že nad tým, nad čím dovtedy najmä kvôli rope (aj po skončení prvej vojny v Golfe a studenej vojny) zatvárali oči, sa obrátilo proti nim. Ale izolovaná skupina, hoci na všetko odhodlaných teroristov odchovaných na vojne v Afganistane a vidiacich sa v role jediných správnych vykladačov koránu, zrazu zmenila nazeranie na celý región.
A tí osvietenejší, aj v islamskom svete, to tiež pochopili. Celý svet si musí uvedomiť, že útok na dvojičky a Pentagón znamenal pre USA niečo podobné ako japonský útok na Pearl Harbor pred viac ako 61 rokmi. Podráždený lev sa nielen zobudil, ale aj zmobilizoval k činu. Nie bezhlavému, ale premyslenému a s viacnásobnými cieľmi. Francúzsko si to dobre uvedomilo, ale ostalo aj s Nemeckom v podstate osamotené a dnes sa musí iba prizerať, ako sa bude písať nové dejstvo v tejto časti sveta.
Hoci zatiaľ nemožno predpovedať, kedy sa iracká anabáza skončí ani aká bude krvavá, z reakcií popredných predstaviteľov USA, Veľkej Británie, Austrálie a ďalších, ktorých občania tiež pocítili fanatizmus fundamentalistických teroristov, sa dá odvodiť odhodlanie vysušiť ich liaheň. Táto kampaň nebude krátka a neskončí sa obsadením Bagdadu. Vo svete existujú aj ďalšie režimy podobné irackému, ktoré zbedačovaním vlastného obyvateľstva snívajú o vlastnej, hoci malej hegemónii a ohrozujú susedov zbraňami hromadného ničenia a ich raketovými nosičmi. Pritom je jedno, či ide o vzývanie toho či onoho boha alebo zbožšteného vodcu.
Je na škodu veci, že sa euroatlantickí partneri a ich spojenci nedokázali dohodnúť na jednotnom postupe. Ale napokon v histórii ani nie tak dávnej sme už toho boli svedkami. Treba veriť, že Biely dom, ale nielen on, si uvedomí, že svet je mnohofarebný, a tým aj krásny. Pravda, niektoré odtiene sú otrávené, ale aj to patrí k životu. A úlohou politikov je vytvárať také podmienky, ktoré by im nedovolili príliš bujnieť.
StoryEditor