Slovensko-maďarská schôdzka na úrovni šéfov diplomacií, tak, ako sa napokon dalo predpokladať, nepriniesla žiadne prekvapenie. V každom prípade však bolo aj kvôli atmosférickým potrebám dobré, že sa ministri László Kovács a Eduard Kukan stretli, lebo je lepšie sedieť za rokovacím stolom ako vysielať si prostredníctvom rôznych kanálov otrávené šípy, resp. skutočné či domnelé posolstvá.
Usudzujúc z televíznych záberov išlo o tzv. diplomaciu úsmevov, pričom pri podrobnejšom poznaní problematiky musí byť jasné, že je to len zásterka. V najdôležitejšej otázke, ktorou je novela tzv. maďarského krajanského zákona, nedošlo k nijakému zblíženiu stanovísk. Napokon L. Kovács to viac ako presne formuloval slovami, že ide o maďarskú vnútornú normu, ktorá nepodlieha súhlasu SR a cieľom Budapešti je len dosiahnuť, aby ju Bratislava akceptovala. Oficiálny text novely však maďarská strana neodovzdala s poukázaním na skutočnosť, že ju ešte pred schválením v parlamente musí odobriť Stála maďarská konferencia. Ale keďže v tej existujú rôzne názory, nie je jasné, kedy a či vôbec novela v súčasnej, údajne veľmi okresanej podobe, nájde dostatočnú podporu.
Tento zákon je totiž jednou z dôležitých otázok vnútropolitického vývoja tak v Maďarsku, ako aj v Rumunsku a na Slovensku, lebo problém v srbskej Vojvodine či Chorvátsku nemá zatiaľ žiadny dosah na euroatlantickú spolupatričnosť ako v prípade spomenutých troch krajín. A dvojitý tlak z Bruselu prinútil Medgyessyho kabinet hľadať východisko, ktoré však pripomína skôr kvadratúru kruhu.
Budapešť sa totiž od Trianonu zmieta medzi mlynskými kameňmi nacionálneho šovinizmu a revizionizmu, cez socialistický polointernacionalizmus, až po proklamované európanstvo so silne nacionálnou nálepkou vytvorenia "národného spoločenstva ponad hranice". Táto slovná ekvilibristika však stále svedčí o tom, že skutočné európanstvo v Maďarsku nehrozí, že idea národa je stále politickou kartou vo vzťahoch voči susedom, ktoré, keď to presiahne mieru únosnosti, samozrejme, oplácajú rovnakou mincou.
V tejto súvislosti sa priam natíska otázka, či je maďarská vláda úplne suverénna vzhľadom na to, že je očividne pod tlakom radikálov v menšinách v susedných krajinách. Alebo či sa za nich neskrýva. Snaha o určitú etnickú výnimočnosť v Karpatskej kotline vytvára však úplne zbytočný politický pretlak a najnovšia diplomatická ofenzíva Budapešti s cieľom prezentovať nové prístupy pred EÚ a NATO je len demonštráciou ochoty na kozmetické úpravy sporného zákona.
V politike, rovnako ako vo fyzike, platí, že každý tlak vyvoláva protitlak. Neochota Budapešti aj v otázke uznania zápisu slovenskej časti Tokaja ako kultúrneho dedičstva UNESCO musí zákonite v slovenskej politike privolávať protiopatrenia, ako je, trebárs, brzdenie vytvorenia maďarskej univerzity či zatiaľ nešpecifikované opatrenia proti očakávanému cezhraničnému presahovaniu krajanského zákona.
Preto nemožno nesúhlasiť s ministrom Kukanom, že maďarský krajanský zákon je zbytočná norma otravujúca postihnutú časť kontinentu. A dodajme aj selektívna, lebo neplatí na všetky susedné krajiny, čo oprávnene vyvoláva ďalšie úvahy a závery.
StoryEditor