Pôsobenie vlády možno hodnotiť podľa viacerých kritérií. Ak sa porovná skutočnosť s očakávaniami, vládnutie Dzurindovej vlády bolo prepadákom. Väčšina voličov koaličných strán si v roku 1998 predstavovala, že po odchode HZDS a jeho posluhujúcich satelitov bude ešte aj tráva zelenšia a nebo modrejšie. Zlé to je, aj keď porovnáme skutočnosť s možnosťami -- tie sa vôbec nevyužili. Ale pozitívne vláda vychádza pri porovnaní skutočnosti so stavom, v ktorom hospodárstvo a spoločnosť preberala. Ani spomienkový optimizmus nedá zabudnúť na vysoké úrokové miery, politickú kuratelu nad bankami, privatizáciu bez solídnych kritérií. Bol tu nedostatok zahraničných investícií, keď v polovici desaťročia kvôli vnútorným pomerom a špecifickej ceste privatizácie dostávali prednosť naši európskejší susedia. To boli nenávratne stratené príležitosti. Plody Mečiarovej politiky, ktorá viedla k zamietnutiu vstupu do NATO a neprizvanie k prístupovým rozhovorom do EÚ, schytala naplno táto vláda.
Metodickou vecou, ktorá sa však v tomto exhibičnom (od slova exhibovať, nie exhibícia) málo berie do úvahy je, že Dzurindovu vládu nemožno viniť za súčasný stav ako taký. Jej zodpovednosť je obmedzená na politiku uplynulých štyroch rokov. Nie čierne knihy v roku 1998 zdržiavali novú administratívu, ale náprava mnohých deformovaných a zanedbaných záležitostí. Medzi nimi dominuje reštrukturalizácia bankového sektora, ktorú mala Mečiarova vláda urobiť skôr a lacnejšie. Aj štruktúra ekonomiky, ktorá je hlavnou príčinou najväčších ťažkostí -- nezamestnanosti a nízkej konkurencieschopnosti -- sa nedala zmeniť za štyri roky, mimochodom, rovnako, ako za tie predchádzajúce. V čom sa v rokoch 1998 -- 2002 mohlo pokročiť, je lepšie, efektívnejšie plnenie funkcií štátu, reformy v rezortoch a vytváraní lepších podmienok pre podnikateľov. Prílišné spoliehanie sa na trhové automatizmy v ekonomike, ktorá má mnoho netrhových charakteristík, spôsobilo zaostávanie ponukovej stránky, neviedlo k zásadnejšiemu rastu konkurencieschopnosti s dôsledkami v zahraničnoobchodnej bilancii.
Koaličná vláda sa do histórie zapíše aj podľa spôsobu, akým vládu odovzdá. Odovzdávanie úsekov diaľnic sa stáva predvolebným rituálom, so Schifferovou, Depardieuom či bez nich. Bobríka serióznosti bude môcť vláda zložiť v posledných týždňoch vládnutia. Na jednej strane je lákavé skombinovať predvolebnú kampaň s veľkorysosťou za štátne peniaze. Vhodných príležitostí je vždy dosť. Naliehavé veci treba riešiť, ale pri tom sa pre novú vládu nesmú zakladať neriešiteľné problémy. Už aj tak ich bude mať dosť s dôsledkami zákonov zvyšujúcich, resp. držiacich obligatórne výdavky. Svoje urobí aj kolektívna dohoda vo verejnej službe. Ministerstvo financií dvíha prst. V správe o plnení štátneho rozpočtu sa hovorí o reálnej hrozbe zvýšenia ročného schodku o 10 -- 11 mld. Sk a odporúča sa diferencované viazanie výdavkov jednotlivých rozpočtových kapitol. Ale toto rozhodnutie, hoci užitočné, je predvolebne nekonformné a sotva možno očakávať, že sa prijme. Sú tu politické motívy, navyše ako Dunaj sa valia ďalšie príčiny, ktoré nároky na rozpočet zvyšujú.
StoryEditor