Robert Kohlmann: Nerobíme nič proti imidžu krajiny zlodejov áut

Máme vzhľadom na naše prírodné krásy a historické pamiatky adekvátne množstvo turistov?
- Nie, nemáme. Veľakrát sa povedalo, že máme všetko okrem mora, takže neexistuje žiadna výhovorka, prečo by sme nemali mať cestovný ruch rozvinutý v takej miere ako Maďari alebo Poliaci. Naopak, myslím si, že pre dovolenkujúcich máme lepšie podmienky ako v susedných krajinách. Nemáme síce Prahu, Budapešť ani Krakov, máme však iné atrakcie a pozoruhodné historické pamiatky. Ich jedinou chybou je to, že nie sú známe. Darmo máme spišské mestá s pozoruhodnou architektúrou, keď o nej nik nevie...

V čom teda robíme chybu?
- Zle robíme mnoho vecí. Najzávažnejší problém je ten, že cestovný ruch u nás nemá primerané miesto v rebríčku hodnôt. Jeho podpora sa síce nachádza v každom programovom vyhlásení doterajších vlád, ale ku konkrétnym krokom zatiaľ nikdy nedošlo.

Mohli by ste byť konkrétnejší?
- Poviem vám niekoľko príkladov, sú to síce drobnosti, ale... Na hraniciach zvyklo zbytočne čakať množstvo autobusov. Mali sme jednoducho rovnaké meno ako majú u nás rumunskí colníci. Môžem vám ukázať sťažnosti nemeckých vodičov, ktorých slovenskí colníci odstavili na 50 až 60 minút a nevšímali si ich dovtedy, kým nepriniesli štyri plechovky piva. V Maďarsku sú preto na hraniciach vylepené viacjazyčné letáky informujúce o tom, že ak bude ktokoľvek šikanovaný, môže sa obrátiť na dané číslo. Myslíte si, že si to v takom prípade dovolí? Sotva. Každý občan slobodnej krajiny si po podobných skúsenostiach povie, že do takejto krajiny sa v živote nevráti. Niekto argumentuje tým, že "však aj rakúski colníci robia to isté". Ja tvrdím, že ma to nezaujíma, pretože neplatím rakúskych, ale slovenských colníkov. Iný príklad. Zahraniční touroperátori, ktorí k nám každý týždeň privážali turistov, museli mať povolenia. A navyše - predstavte si tú logiku - mali za ne ešte aj zaplatiť! Vraj aj Nemci chcú podobné povolenia od nás. My sa však s Nemeckom nemôžeme porovnávať a mali by sme byť vďační za každého turistu. Žiadali sme ministerstvo, aby zrušilo toto nariadenie, ale dostali sme zápornú odpoveď s tým, že možno vstupom do EÚ sa to zmení... Zrušením by sme však spravili gesto, ktoré by prinieslo veľmi dobrý efekt. Mohol by som vymenovať mnoho iných príkladov, ktoré ani nestoja peniaze, len jednoducho nie je vôľa a ani jednotný kompetentný orgán.

Kde vidíte východisko?
- Napríklad Maďari investujú do propagácie svojej krajiny ako turistickej destinácie okolo jednej miliardy korún. Rozpočet Slovenskej agentúry pre cestovný ruch - organizácie, ktorá zodpovedá za propagáciu Slovenska - je 40 miliónov korún. Problém vidím aj v nedostatočnom využívaní predvstupových fondov. Tie až na pár výnimiek putovali najmä do strojárstva a ťažkého priemyslu. Ale, napríklad, Poliaci mali cestovný ruch určený ako prioritu už päť rokov pred vstupom do Európskej únie a odvtedy sa im podarilo zrekonštruovať obrovské množstvo hotelov. My si jednoducho neuvedomujeme, o čo prichádzame. A pritom je to jednoduchá matematika. Nevieme presne vypočítať, aký je prínos zahraničných turistov do štátneho rozpočtu, ale vieme, aké vysoké sú devízové príjmy - oscilujú medzi 500 až 600 mil. USD, na rozdiel od susedných krajín, kde je to od dvoch do štyroch mil. USD ročne. Znamená to, že v devízových príjmoch prichádzame veľmi zaokrúhlene o 100 mld. Sk. Len 19-percentnou daňou z pridanej hodnoty by sme získali 19 mld. Sk...

Každý sa však oháňa nedostatkom dotácií. Nemali by sme sa konečne rozhýbať aj sami a nespoliehať sa len na štát?
- Isteže, ale spomeniem aj veľmi dobrý príklad štátnej pomoci: Slovenská záručná banka, ktorej poslaním je dať podnikateľom záruky na úvery z banky a čiastočne dotovať úroky, mala program zameraný na umelé zasnežovanie. Zaregistrovali ste reklamu na lyžiarske strediská? Určite. To je typický príklad spoločnej spolupráce, ktorá následne spustí mechanizmus návštevy turistov a návrat investície.

Niektorí zahraniční turisti, ale aj dočasní obyvatelia, si myslia, že sa cestovný ruch sa u nás rozhýbe len vtedy, keď na jeho čele bude stáť niekto zo zahraničia a ukáže nám, ako to robiť. Podobne, ako to mal riešiť vstup zahraničných investorov do bývalých štátnych podnikov...
- Príčina tkvie v neschopnosti podnikateľov v cestovnom ruchu vyboxovať si svoje miesto. Má to aj svoje logické vysvetlenie. V cestovnom ruchu je veľa malých firiem, ale žiadna megafirma, žiadny Slovnaft. Nie je tu nikto, kto by mal väčšiu šancu lobovať. Nie je tu nikto, kto príde a povie - viete, ak mi nepomôžete, skrachujem a o miesto príde päťtisíc zamestnancov. Ale to opätovne súvisí s tým, že cestovný ruch u nás nemá žiadne postavenie. A nemá ho preto, lebo ho kompetentné orgány kladú na posledné miesto. Nemôžeme očakávať, že štát zmení rozmýšľanie, pretože ho zastávajú ľudia, ktorí sú päť, šesť rokov na jednom mieste a ostanú na svojich miestach ďalších päť, šesť rokov. Môžeme zmeniť jedine politikov, pretože tí sa správajú tak, ako im káže verejnú objednávka. Nikto ešte neprišiel za ministrom financií a nespýtal sa: Prečo vyhadzujete 19 mld. Sk? Keby sa o tom viac hovorilo a písalo, politici by sa o cestovný ruch začali zaujímať. Opakujem - nie sme o nič horší ako Poliaci, Maďari a Česi. Nechýba nám nič, čo majú oni.

Mnohí českí, ale aj iní zahraniční turisti k nám chodia kvôli peknému prostrediu. Ale keď sa ich novinári opýtajú na kvalitu služieb, odpovedajú, že na jej nízku úroveň si už zvykli...
- Nie je to až také zlé, ako sa o tom hovorí. Služby u nás len zodpovedajú dopytu, ktorý je na Slovensku stále pomerne slabý. To potom znamená, že ľudí s väčšími nárokmi nie je veľa. Situáciu ovplyvňuje aj to, že jednotlivé zariadenia stále nemajú dostatočnú konkurenciu. Prečo? Pretože vstup do podnikania v cestovnom ruchu je stále problematický. Na druhej strane existujú aj miesta, ktoré sa veľmi rozvinuli. Porovnajte Terchovú, Podhájsku, Veľký Meder pred siedmimi rokmi a teraz. Som presvedčený, že keby sme mali väčší počet turistov, služby by sa prispôsobili ich potrebám. Ak by sa klientovi nepáčil jeden podnik, išiel by do druhého. Zoberte si príklad. Dnes máte v Bratislave oveľa viac kvalitných reštaurácií ako kedysi. Súvisí to aj s mnohými zahraničnými návštevníkmi od diplomatov až po manažérov. Aj v Tatrách je viac hotelov s dobrými službami. Klienti si ich tu jednoducho vynútili. Ak by ste, naopak, išli na večeru niekde inde, môže sa stať, že čašník pozná len červené a biele víno... Trvám však na tom, že aj na Slovensku sú kvalitné služby, len sa o nich nevie. A najhoršie na tom je to, že o nich nevedia ani samotní Slováci.

Napriek vášmu optimizmu však väčšina zahraničných turistov iba nechápavo krúti hlavami nad chybne označenými cestami, absolútnym nedostatkom viacjazyčných publikácií či turistických máp, špinavými verejnými zariadeniami, lenivými čašníkmi, čo spochybňuje aj našu proklamovanú srdečnosť a pohostinnosť...
- Máme veľké množstvo problémov, ale s tým zápasia aj susedné krajiny. U nás sa napríklad ukradne v priemere na občana toľko áut ako v Nemecku. Napriek tomu máme imidž krajiny, ktorá je nebezpečná práve kvôli kradnutiu áut. Mnoho ľudí sa na Slovensko potom bojí chodiť. Faktom je, že sa u nás ukradne oveľa viac nemeckých áut ako slovenských. Rovnako sa však kradne aj v Česku a Maďarsku, no nestretol som sa s Nemcom, ktorý by sa bál ísť do týchto krajín. Je to jednoducho náš imidž a my nerobíme nič preto, aby sme sa ho zbavili.
Navyše, nielen takéto praktické veci rozhodujú o tom, či sem niekto príde alebo nie. Na Slovensko príde ročne okolo 19 000 Nemcov, z ktorých, ak to preženiem, 18 900 odchádza spokojných.

Ale prídu aj o rok?
- Niektorí áno, iní nie. Vy chodíte na to isté miesto dvakrát alebo trikrát?

Ani nie, ale je veľmi dôležité, aké informácie sa z prvej ruky či sprostredkovane dostanú k potenciálnym záujemcom?!
- To určite, ale zoberte si príklad Tuniska. Z úplne neznámeho miesta sa za krátky čas stala veľmi známa destinácia. Ako sa to stalo? Len absolútny ignorant by si nevšimol množstvo billboardov informujúcich práve o Tunisku. Viete napríklad, prečo vznikol taký boom Čechov, ktorí prišli dovolenkovať na Slovensko? Preto, lebo sa o Slovensku písalo. Bola to náhoda, jeden z prípadov, keď o danej krajine informovali novinári sami od seba. A pozitívne, čo je veľmi zaujímavé. Často chodievam do Česka, bol som tam aj v tomto období, a o Slovensku som naozaj počul v rádiu, televízii, čítal som celostranové materiály v novinách. Bola to normálna kampaň, za ktorú by sme sa my nedoplatili a ktorá vznikla výhodným kurzom koruny. Niekto si to jednoducho všimol a začal písať o tom, aké je to na Slovenku "hezký a levný". Na Slovensku počas dvoch rokov stúpla česká klientela o 50 percent....

Takže správna propagácia je najefektívnejšou cestou, ako sem prilákať turistov?
- Áno. V Českej republike sa napríklad schválil balík niekoľkých miliónov na reklamu v mienkotvorných televíziách, ako CNN atď. Keď som bol tento rok na veľtrhu v Berlíne, všimol som si v metre plagáty Prahy a Budapešti. Naším výrobkom je Slovensko a štát by mal tento vytvoriť jednu marketingovú organizáciu, ktorá by tento produkt spropagovala. Slovensko navyše propagujeme nesprávne ako destináciu s historickými pamiatkami - Spišský hrad, Gotická cesta atď. Nemáme však pamiatky, ktoré by boli pre niekoho dôvodom k nám prísť, ako je Praha, Rím, Londýn... Čo teda môžeme ponúknuť? Mali by sme sa zamerať na pobytové, rekreačné dovolenky, pretože máme hory, termálne pramene, skúsených lekárov a fyzioterapeutov, ktorí majú desaťročné skúsenosti. Ale zatiaľ sa pre propagáciu týchto miest robí len veľmi málo...

Nedávno sa objavila informácia, že zahraničných turistov - a to najmä Poliakov - ubúda. Od minulého roku poľská vláda podporuje domáci cestovný ruch tak, že zamestnávateľ môže prispieť na domácu dovolenku. U nás sa táto výhoda zrušila...
- Aj to je jedna z foriem, ako sa dá podporiť domáci cestovný ruch. Štát síce príde o nejakú sumu, ale ak ľudia dovolenkujú doma, celá suma ostáva v domácej krajine. Ubúdajú nám turisti, ale nie preto, že by sme mali vysoké ceny, Slovensko je spomedzi našich susedov stále najlacnejšou krajinou. Väčšinou sa nechodí na dovolenku kvôli cenám - aj keď napríklad Česi a Poliaci patria ku klientom citlivo reagujúcim na ceny, zahraniční turisti k nám nechodia preto, lebo im jednoducho nepovieme, že je u nás dobrá a lacná dovolenka.

Naše životné tempo sa veľmi zrýchlilo. Vieme ešte vôbec dovolenkovať a vypnúť? Ako sa zmenili naše dovolenkové návyky po roku 1989?
- Zmenil sa najmä druh dovoleniek. Na začiatku išlo v podstate o objavovanie zakázaného. Každý musel objaviť Viedeň, Benátky, Rím, Paríž, Londýn, autobusom Španielsko. Dnes sa nad tým môžeme usmiať, ale vtedy to bolo úplne prirodzené, pretože išlo o zakázané miesta. Kým napríklad v roku 1994 sa do Španielska chodilo autobusom, dnes sa lieta.

Daniel Hevier napísal, ako sa neustále sťažujeme na životnú úroveň, ale na dovolenky chodíme častejšie ako v minulosti. Ako si to vysvetľujete?
- Dovolenky sú reálne lacnejšie ako pred desiatimi rokmi. Slováci cestujú čoraz viac a v budúcnosti bude tento trend naďalej stúpať. Podľa dlhodobej prognózy sa bude kurz slovenskej koruny posilňovať a dovolenky v zahraničí budú čoraz výhodnejšie. Ľudia si tiež uvedomujú, že oddych potrebujú. Žijeme iným životným štýlom. Spoločnosť je informovanejšia, ľudia sčítanejší. Navyše Slováci sú ako turisti veľmi vítaní.

To sa mi nechce veriť, stále patríme k chudobnejším návštevníkom...
- Minieme však viac ako napríklad Česi a Poliaci. Na dovolenky chodíme síce menej ako oni, ale na druhej strane míňame viac. Česi, napríklad, chcú predovšetkým spoznávať, a na to vynaložia finančné prostriedky. My si skôr chceme oddýchnuť a zabaviť sa. Je to súčasť našej mentality.