Na rozdiel od Pelíškov, kde predovšetkým otcovia oboch rodín stáli na opačnom konci politického spektra, sa už v Pupende stretávame s riedkymi charaktermi usadenej normalizácie. Riaditeľ školy a člen komunistickej strany už nie je presvedčený fanatik, ale zo svojho pohľadu takmer disident, ktorý "nie je ako oni", ako tvrdí, "niekto musí plávať s nimi, aby situáciu zjemňoval, niekto sa musí obetovať". Úlohu tohto lubrikačného gélu stvárnil osvedčený Jaroslav Dušek, podobu iného prístupu k režimu predstavuje Bolek Polívka. Jeho postava sochára Máru odsunutého na vedľajšiu koľaj tiež nie je v pravom zmysle disidentská, prístupom k životu pripomína skôr gándhíovskú pasívnu rezistenciu. A práve pri zobrazení jeho postojov sa film na svojom začiatku akosi zadrháva, zbytočne didaktické scény nás majú poučene informovať o Márovom živote umelca odsúdeného na výrobu hlinených prasiatok, takže ako vykúpenie pôsobí, keď sa film viac rozbehne a názory postáv sa prejavujú v konkrétnych situáciách, a nie v akýchsi verbálnych psychoportrétoch. Ďalším vykúpením je postupné vytrácanie samoúčelných scénok, ktorých náplňou je najčastejšie navodiť nejakú vtipnú situáciu (otec telefonuje z krčmy so svojím malým dieťaťom, niekto povie otrepaný vtip zo socializmu a pod.) a postavy konečne začnú konať.
Najnovší Hřebejkov film je postavený na overených hereckých osobnostiach, manželkami oboch spomínaných pánov sú Vilma Cibulková a Eva Holubová, po kamerových skúškach sa o niečo rozrástla vedľajšia rola Pavla Lišku. Opäť perfektne zvládol úlohu sebavedomého idiota, čo ocenia najmä tí, ktorí ho nevideli hrať v jeho predchádzajúcich filmoch. Humor filmu je pritlmený, takže ak sa chcete pri spomienke na Pupendo opätovne baviť, zrejme sa v spomienkach vrátite k vďačným Liškovým výstupom. Popri dobrom obsadení hlavných postáv však prekvapuje, aké mizerné herecké výkony sa občas v Pupende objavia. Postava Jiřího Pechu je vnútorne nekonzistentná (vydáva nepohodlné kunsthistorické knihy na Západe a zároveň nahovára Máru, aby začal kolaborovať s režimom) a mala by zmysel asi iba v prípade, keby sa ukázalo, že je agentom ŠtB alebo inej spravodajskej služby. Priam hereckou katastrofou sú dvaja poisťovací agenti, žalostné figúrky zápasiace s predpísaným textom. Scenárista nedotiahol ani ďalšie detaily, páni sa vopred môžu tešiť na obnaženú Vilmu Cibulkovú, tá je však zámerne zbavená akejkoľvek erotiky, a čo je horšie, spomínaná scéna je úplne samoúčelná.
Pupendo môže byť s odstupom času vnímané ako záverečný diel voľnej historizujúcej trilógie tvorenej spolu s ním filmami Musíme si pomáhat a Pelíšky, čím sa trochu upokoja jeho roztrasené nohy (aj keď väčšina českých recenzentov nešetrila chválou). Pri troche spravodlivosti by sa do zlatého fondu nedostalo celé, ale ako zostrih niekoľkých vynikajúcich scén, predovšetkým tej, kde sa oba manželské páry vyrovnávajú v Márovom ateliéri s tým, že sa nechtiac stali súčasťou protirežimových vyhlásení a ich budúcnosť sa stáva neistou. Pupendo nesporne patrí k lepším filmom českej ponovembrovej kinematografie, na otázku, nakoľko za jeho slávou stojí reklama a nakoľko kvalita samotného filmu, si už musí každý odpovedať sám.